Jedna depresívna noc. Jeden notebook. Dve ruky a desať prstov na klávesnici. Jedna hlava, jedno srdce... a tisíc myšlienok, ktoré potrebujem dostať von.
Hneď. Teraz.
Dívam sa na prázdnu stránku vo Worde. Mysľou sa mi premieľa tisíc obrazov a milióny slov, ktorými by som vedela opísať svoje pocity. Ale žiadne nestačia. Doteraz to nestačilo.
Tak bude to stačiť niekedy v budúcnosti? Bude to mať niekedy zmysel?
A tak sa ocitám v slepej uličke. Mám premyslené hádam všetko. Každý detail, každý pocit, ktorý by mal v príbehu ožiť. Každé slovo, ktoré by malo dať knihe svoj tvar. No v konečnom dôsledku nemám nič, pretože to napísať nedokážem.
Chýba mi nálada? Motivácia? Nie. Nedokážem sa dostať zo zovretia tohto sveta, nedokážem uniknúť z tejto klietky, len trepocem krídelkami ako úbohý malý uväznený vtáčik. A hoci je moja klietka zo zlata, ja chcem lietať!
Lietať, lietať, na Zem zabudnúť...
Avšak ako vzlietnuť, keď moje krídla už nevládzu? Ako dať príbehu všetko, keď som polámaná na kúsky? Chcem dať slovám svoje JA. Chcem dať slovám svoje SRDCE. Chcem dať slovám všetky dlho utajované POCITY. Ale nevládzem... vzlietnuť... nevládzem...
Proste nevládzem.
Svet vôkol mňa sa javí ako čierno-biely. Noc pokročila, chlad sála zo stien, počujem zúfalé volanie o pomoc... zo svojho vnútra. Zachráň ma! Zachráň ma! Nenechaj ma utopiť sa v čierňave.
Chytám sa slov ako topiaci slamky v mori. Viem, že to nepomôže, lebo každé pomyslenie na budúcnosť ma stiahne ešte hlbšie do tej temnoty.
A ako sa vymaniť z tohto začarovaného kruhu?
Ako sa mám odraziť od zeme?
Hľadám svoj záchytný bod. Hľadám živú dušu, ktorej by som vyrozprávala svoj príbeh. Niekoho, kto by pochopil, čoho všetkého sa bojím... zajtrajšku, nedele, budúceho týždňa, nasledujúceho roku... všetkého a všetkých... seba samej.
No nikto už neostal. Všetci sa vzdali. Rozhodli sa uprednostniť svoju realitu predo mnou. Ja predsa nemôžem byť na prvom mieste v živote nikoho! A kto by mi venoval toľko času? Kto by počúval, ako sa cítim? Kto by ma donekonečna utešoval?
Je ľahšie človeka zadupať do zeme. Je ľahšie človeka presviedčať, že realita je krutá, tak nech sa prestane vzpierať! Je ľahšie kráčať s prúdom, však?
V jednej z mojich kníh sa píše:
"Radšej
budem bláznom s nereálnymi snami, než aby som bol rybou, čo slepo pláva
s prúdom."
(Dylan, Štvrtina ľudskosti)
A v inej naopak:
"Načo sú nám vznešené myšlienky, keď nimi nedokážeme poraziť samých seba?"
(Leo Bennett, Navždy a nikdy)
Pravdou je, že som bezmocná. Bezmocná voči svetu. Bezmocná voči osudu. Bezmocná voči okolnostiam svojho života. Bezmocná voči všetkému a voči všetkým, vrátane seba. A možno by úplne stačilo poraziť seba a svoje myšlienky, aby som mohla byť šťastná.
Ale dokážem to?
Predstavte si, že stojíte na vrchole obrovskej hory a dívate sa nadol. Vidíte ľudí, ich znudené tváre, ako sa pretĺkajú životom bez štipky nadšenia. Vidíte všetko ich úsilie, ktoré deň čo deň vychádza navnivoč. Ale vy ste to dokázali! Ste na vrchole! Vzlietli ste!
A jediné, čo musíte riskovať, je pád na zem.
Pád, ktorý možno neprežijete.
Pád, ktorý vám vezme všetko, čo vám ostalo.
Všetko, čo milujete...
Tak čo? Budeš riskovať?
Ale budeš v bezpečí. Nespadneš. Nedáš do hry úplne všetko.
. . .
Ale ja si takýto život predstaviť neviem. Teraz už nie. Pretože už šplhám na ten pomyselný vrch a hoci nevidím na vrchol a netuším, kedy moja cesta skončí, už sa nedokážem vrátiť späť. Obzerám sa za seba, dívam sa do priepasti a premýšľam, ako by vyzeral môj život, keby som sa nikdy nerozhodla vzlietnuť... no tieto úvahy sú zbytočné.
Je neskoro.
A možno by som mohla chvíľu cúvať, skočiť dolu, zaradiť sa do prúdu a žiť ďalej podľa pôvodného plánu. Ale ja nechcem. Prišla som o mnoho vecí a o mnoho ľudí...
No nič z toho neľutujem.
Neľutujem...
Áno, viacerí ma pokladajú za blázna. A možno si to teraz myslíte aj vy. Iste sa nazdávate, že je šialené zamerať sa na jeden cieľ a v ničom inom už nevidieť zmysel.
Ale akú cenu by to malo, keby som do svojich príbehov dala len maličký kúsok seba? Keby som do slov ukryla len zlomok všetkých svojich pocitov?
Žiadnu. Pretože tie texty majú cenu len vďaka tomu, že do nich dávam VŠETKO!
Nebudem vám klamať. Možno som blázon. Trpím depresiami. Často váham a vnútri sa zmietam ako ryba na suchu. A možno by som sa cítila "lepšie," keby som potlačila všetky slová vo svojej hlave, zaplašila všetky vznešené myšlienky a prestala vylievať svoje city na papier...
Ale už by som to nebola ja. Lebo tá stará verzia mňa bez písania už neexistuje.
A nakoniec, hlavná postava mojej druhej knihy to tak nádherne vystihla slovami:
"Ak byť blázon znamená niekoho prehnane milovať, tak uznávam, že tým bláznom skutočne som."
(Daisy, Psie tajomstvo II.)
Takže moja šialená cesta pokračuje a raz vám možno zakývam z vrcholu. A ak nie, tak spadnem. Stratím všetko a ocitnem sa znovu na tom dne, z ktorého som sa pred rokom vyškriabala.
A spravím to znovu! Znova a znova sa zdvihnem a pôjdem za tým, čo milujem!
Pretože v mojom najnovšom príbehu sa píše:
"No nevzdám sa. Nikdy sa nevzdávam.
To je základné pravidlo. Ak sa
nevzdáte, nemôžete prehrať."
(Leo Bennett)
Môj odkaz pre vás teda znie:
Nikdy sa nevzdávajte! Kim Martinová
