Originalita

Mnoho spisovateľov sa snaží byť originálnymi...

Napísať príbeh, ktorý svet ešte nevidel.

Napísať príbeh, ktorý sa dostane do dejín.

Napísať príbeh, pri ktorom si človek povie: "Došľaka, aj ja chcem byť taký originálny!"

Ale niečo vám poviem...

"Normálny" je relatívny pojem.

A to isté platí aj o pojme "originálny."

Nech sa budete akokoľvek snažiť, nikdy nenapíšete nič, čo by bolo úplne nové. Pretože aj ľudská fantázia je obmedzená. Pretože kníh je tak strašne veľa. A pretože náš mozog nedokáže vytvárať predstavy, ktoré by neboli založené na niečom už videnom.

Snaha o originalitu je preto...

Po prvé - hlúpa.

Po druhé - naivná.

Po tretie - zbytočná.

A po štvrté - strašne neoriginálna!

Lebo o to sa predsa snažia VŠETCI.

Skúste na to prestať myslieť.

Skúste byť sami sebou.

Každý človek je výnimočný sám o sebe.
Tak netlačte na pílu a dajte do príbehu svoje srdce.

To je totiž tým najkrajším originálom :)

Odvrátená tvár smútku

Ahoj svet.

Je presne 2:35 ráno a mňa práve v tomto čase vždy popadne potreba niečo napísať. Ale ako to už býva v živote spisovateľov... vždy si nájdeme niečo iné, čo môžeme robiť, a tak som sa začítala do novej knihy, ktorá mi nedávno prišla.

Jej názov ani o čom tá kniha je – na tom nezáleží.

Sľubujem vám, že to nebude o nej.

Ide len o jednu myšlienku, ktorá v nej bola celkom pekne skrytá. Zhrnuté a podčiarknuté: Človek získa hĺbku vďaka ťažkým a zlým zážitkom, ktoré prežije. Tie z neho spravia lepšieho človeka, skutočnú osobnosť. A potom, až to prekoná, môže dávať rady druhým.

Súhlasíte?

Už ste niekomu dali dobrú radu?

Už ste niekomu pomohli v ťažkej chvíli?

Som si istá, že áno. Pretože aj po všetkých zlých veciach stále verím, že na svete sú dobrí ľudia. (Len sa mi zabúdajú pliesť do cesty, že?)

Dobre. Toľko na úvod. Ale o tom som vlastne písať nechcela...

Máme jeden podnet na uvažovanie a teraz si pridáme jeden obrázok. Nie, nebude to fotografia. Nie, ani kresba. Na tieto veci fakt nie som šikovná, viete... ja len píšem.

A áno, zase od vás budem niečo chcieť:

Chcem, aby ste po prečítaní tohto odseku zatvorili oči a vybavili si svoju najkrajšiu spomienku. Miesto, kde ste ju prežili, a ľudí, ktorí boli s vami. Chcem, aby ste našli predstavu, ktorá vás prinúti k úsmevu. Chcem, aby ste ju našli teraz...

Fajn. Máte?

Výborne. Pevne verím, že sa usmievate naďalej.

A keďže som veľmi zlý človek, teraz vám ten úsmev z tváre vezmem.

Určite máte podobných spomienok mnoho, pretože ľudský mozog je unikátne dielo – deň čo deň pracuje na tom, aby si zapamätal najmä to dobré. Zlé veci postupne, ale isto vyčleňuje a nahrádza ich novými podnetmi. Za to svoj mozog proste musíte milovať. Je skvelý, verte mi.

A teraz si predstavte, že by ste pekné spomienky nemali.

Žiadne.

Žiadne. Fakt žiadne.

Zabudnite na tú jedinú vtipnú vec, čo ste počuli včera. Na tú jedinú peknú situáciu, čo ste zažili predvčerom (bol predsa piatok, že?). A proste jednoducho nechajte vo svojich spomienkach len to zlé. Ten škaredý pohľad, čo na vás hodil náhodný okoloidúci. Tú neškodnú správu, ktorú ste dostali od priateľa, ale vám vyznievala akosi bezcitne. A tak ďalej... mohli by sme pokračovať, každý má vo svojom živote určite veľa zlého.

Áno, je to veľa malých a nepodstatných vecí, ktoré sa spoja a vytvoria niečo nezvládnuteľné, lebo v tomto momente už nemáte peknú spomienku, ktorou by ste zlé pocity mohli zahnať.

A možno mi teraz nebudete veriť, ale mnoho ľudí na svete nemá pekné spomienky.

No proste nemá!

Nie preto, že by nechceli.

A už vôbec nie preto, že nezažívajú pekné veci. Ich mozog len pracuje trošku inak a robí to opačne. Pekné veci vyhadzuje, zlé necháva v pamäti na desaťročia.

Ach, áno, teraz môžete prevrátiť oči a ako vždy skonštatovať, že si za to dotyčný človek môže sám. Pretože keby sa aspoň trochu snažil, keby si svoje rozpoloženie aspoň trochu nepripúšťal a radšej odviedol svoje myšlienky iným smerom, bol by predsa šťastný ako ostatní.

Mylná domnienka. Verte či nie.

Ak deprimovanému človeku poviete, aby sa vzchopil a aby so sebou niečo robil, tak ho vlastne sotíte ešte hlbšie do tej priepasti, v ktorej už aj tak je. Tadiaľto cesta vážne nevedie.

Ale úprimne... nechcem vám radiť, čo takému človeku hovoriť a čo nie. Je to veľmi individuálne a ja sama nie som v radách dobrách.

Tento článok som skôr mierila opačne.

Našiel sa v ňom niekto? Už ste sa niekedy cítili smutne? Určite. Ale bolo to niekedy také zlé, že ste sa z toho vážne – ale vážne – nevedeli dostať? A každá narážka a poznámka od blízkych vás zhodila ešte hlbšie? Tak potom vitajte v klube.

Ale nič nie je stratené úplne.

Nikdy nič nie je stratené úplne.

Vždy je nádej pekné spomienky nájsť. Možno máte fotografie, možno radi kreslíte, možno píšete ako ja. Možno máte psa, ktorý vám s veľkou radosťou donesie loptičku zakaždým, keď zaregistruje váš smutný pohľad. Čokoľvek z toho máte, ste šťastní ľudia.

Chcem, aby ste na to mysleli, keď je vám nanič.

Chcem, aby ste ukladali svoje pekné spomienky inam než do svojej pamäti, na ktorú sa nedá spoľahnúť. Fotografie, útržky papiera, príbehy, kresby či smajlíky dokreslené do obyčajného kalendára, aby ste vedeli, kedy naposledy ste zažili niečo pekné. Možností je mnoho.

A ak predsa len zlé zážitky prevezmú nadvládu, nedovoľte im, aby z vás spravili smutných ľudí.

Nech z vás spravia osobnosť.

Lepšieho človeka, ktorý má hĺbku.

Nikto z nás predsa nechce byť povrchný. A nech si už o vás alebo o mne ľudia navôkol myslia čokoľvek, nezáleží na tom. Vážne nezáleží.

Skúste prikladať váhu na svoj vlastný názor.

Na to, čo si myslíte vy!

(A trochu vám našepkám, čo si myslieť máte...)

Ste neprekonateľne úžasní!

Verte mi.

Písmenkový experiment!

Vitajte pri ďalšom článku o písaní!

A dnes si zahráme HRU! Čo na to poviete? :D

Ak ste už niekedy skúšali napísať príbeh, dobre viete, že je to veľmi náročné. Hlavne na začiatku si lámete hlavu s množstvom otázok. Napríklad: Aké slová vtiahnu čitateľa do deja? Čo ľudí donúti, aby čítali ďalej? Ako nestratiť ich pozornosť hneď po prvom odseku?

Ale práve teraz na tieto otázky ZABUDNITE!

A uvedomte si jednu vec: Píšem pre seba.

Moja dnešná hra má názov: Písmenkový experiment

A funguje na základe jednoduchého pravidla:

Najprv písať, až potom myslieť!

Keď sa chcem odreagovať a nemám náladu na svoje rozpísané príbehy, zahrám si túto hru, aby som sa dostala „späť do formy.“ Niekedy som sama prekvapená, čo sa mi podarilo vytvoriť a z akého temného zákutia mojej hlavy tie slová pochádzajú... :D

Na konci budeme mať akýsi spontánny úvod do nového príbehu. Ak máte možnosť, otvorte si Word a pustite sa do tvorenia spolu so mnou :)

Úloha č.1 Prostredie – Zatvorte oči a predstavte si akékoľvek miesto na svete. Čo vidíte? Veľkomesto, dedinu, lúku, les, jazero, priepasť, vyhasnutú sopku alebo sa nachádzate v miestnosti? Nech už je to čokoľvek, teraz položte prsty na klávesnicu a svoju predstavu opíšte niekoľkými slovami/vetami.

PRÍKLAD:

Sme ďaleko od civilizácie, v zabudnutej mestskej časti. Počujem len kvapkanie vody, čo sa ozýva úzkou tmavou uličkou, a v nose ma štípe zápach z neďalekých kontajnerov.

Úloha č.2 Situácia – Už viete, kde sa nachádzate a čo vidíte. Ako ďalej? Predstavte si konkrétnu situáciu! Čo robíte? Kto je s vami? Aké pocity vami lomcujú? Ste na tom dobre alebo zle? A ak zle, čo musíte urobiť, aby ste sa z toho dostali?

PRÍKLAD:

Cudzie prsty mi zovrú hrdlo a za chrbtom zacítim studený múr. Kvapka potu mi steká po čele. Nemôžem dýchať! Chce sa mi kričať, no dostanem zo seba iba úbohé zachrčanie. Zlostne vykopnem a trafím útočníka do kolena, avšak jeho zovretie nepovolí.

Úloha č.3 Priama reč – Máte vykreslené prostredie aj situáciu, tak je načase pridať hovorené slovo. Čo vaše nové nedomyslené postavy povedia ako prvé? Bude to len krátka veta alebo súvetie? A kam to posunie celý dej?

PRÍKLAD:

„Kde je ten kľúč?“ zasyčal mi do ucha.

„Aký?“ hlesla som priškrtene.

„Ty dobre vieš aký! A čo mapa? Máš ju pri sebe?“

„Nie,“ zaklamala som.

„Veď uvidíme.“ Pustil ma a z ramena mi pritom strhol tašku. Kým som sa snažila polapiť dych, prehrabával sa mi vo veciach.

Úloha č.4 Charakter – Poznáte prostredie, situáciu a hlasy postáv. Čo keby ste ešte doladili ich charaktery? Je vaša postava dobrá alebo zlá? (Ale POZOR! Nikto nie je len zlý, tak ako nikto nie je len dobrý. Nechcete mať predsa čierno-biele postavy.) A akú majú úlohu v deji? V akom sú vzťahu? Poznajú sa dlhšie alebo sa vidia prvýkrát?

PRÍKLAD:

„Si obyčajná klamárka,“ vrhol na mňa pohoršený pohľad, keď z tašky vytiahol ošúchanú mapu a starý zhrdzavený kľúč.

„A ty si ma skoro uškrtil!“ zvolala som naštvane.

„Keď to nejde podobrom, musí to ísť pozlom.“

„Ty idiot! Hlupák! Blázon!“ za každou nadávkou som mu uštedrila jednu ranu päsťou, no jeho to vôbec nebolelo. Dokonca sa začal nahlas smiať.

„Nerob z toho tragédiu,“ pobavene prekrútil očami. „Snáď si si nemyslela, že sa do pátrania pustíš bezo mňa! To ja som ti pomohol nájsť mapu aj kľúč.“

„No a? Ďalšia misia si vyžaduje logické myslenie, ale ja sa pri tebe nedokážem sústrediť! Všetko zbytočne komplikuješ,“ prekrížila som si ruky na hrudi.

„Ty máš logické myslenie, ja viem zaobchádzať so zbraňou. Perfektne sa dopĺňame.“

Iba som nad tým urazene odfrkla. Minule skoro zabil nevinného človeka a to mu tak skoro neodpustím! Nie. Oveľa lepšie mi bude samej.

„No tak, Hayley, už sa na mňa nehnevaj.“ Hodil mapu aj kľúč späť do tašky, ktorú položil na zem. Potom pristúpil ku mne, objal ma okolo pása a letmo ma pobozkal na krk.

„Ty ma vieš tak naštvať, Brayden!“ Chcela som ho od seba odstrčiť, no hnev sa vo mne po chvíli úplne rozpustil a ja som sa od Braydena nedokázala odtrhnúť.

„Tak dobre, môžeš ísť so mnou,“ dodala som rezignovane.

„Super!“ zaradoval sa, odtiahol sa odo mňa a podal mi tašku. „Aký máme plán?“

„To ti poviem cestou,“ vydala som sa na koniec uličky, kde som zahla za roh. Brayden ma nasledoval a celý čas pozorne počúval, keď som mu vysvetľovala podstatu dnešnej misie.

TIP Ak postavám neviete narýchlo vymyslieť vhodné mená, skúste GENERÁTOR. Na internete je ich mnoho. V tomto prípade som použila Generátor amerických mien. Podobne to funguje aj s priezviskami ;)

Zhrnutie: Teraz sa znovu pozrite na svoj výtvor. Opäť si ho prečítajte, pekne od začiatku, a môžete sa zamyslieť nad pokračovaním, ak sa vám chce písať ďalej. Alebo – ako to teraz urobím ja – prepnúť sa na iný dokument (môj pôvodný príbeh) a pokračovať v písaní tam.

Toto rýchle precvičenie vám pomôže nielen pri vymýšľaní príbehov, ale aj napríklad vtedy, keď musíte napísať sloh do školy a neviete sa do písania dostať.

Dúfam, že sa „hra“ páčila aspoň niekomu.

Som strašne zvedavá, tak budem rada, keď mi svoje výtvory pošlete prostredníctvom komentárov alebo e-mailom. Všetky si s radosťou prečítam! ;)

V každom prípade ĎAKUJEM za prečítanie článku. Budem vďačná za všetky hodnotenia aj za konštruktívnu kritiku. Snáď to mňa aj vás posunie vpred :)

P.S. Neberte život až tak vážne! :*