Odvrátená tvár smútku

Ahoj svet.

Je presne 2:35 ráno a mňa práve v tomto čase vždy popadne potreba niečo napísať. Ale ako to už býva v živote spisovateľov... vždy si nájdeme niečo iné, čo môžeme robiť, a tak som sa začítala do novej knihy, ktorá mi nedávno prišla.

Jej názov ani o čom tá kniha je – na tom nezáleží.

Sľubujem vám, že to nebude o nej.

Ide len o jednu myšlienku, ktorá v nej bola celkom pekne skrytá. Zhrnuté a podčiarknuté: Človek získa hĺbku vďaka ťažkým a zlým zážitkom, ktoré prežije. Tie z neho spravia lepšieho človeka, skutočnú osobnosť. A potom, až to prekoná, môže dávať rady druhým.

Súhlasíte?

Už ste niekomu dali dobrú radu?

Už ste niekomu pomohli v ťažkej chvíli?

Som si istá, že áno. Pretože aj po všetkých zlých veciach stále verím, že na svete sú dobrí ľudia. (Len sa mi zabúdajú pliesť do cesty, že?)

Dobre. Toľko na úvod. Ale o tom som vlastne písať nechcela...

Máme jeden podnet na uvažovanie a teraz si pridáme jeden obrázok. Nie, nebude to fotografia. Nie, ani kresba. Na tieto veci fakt nie som šikovná, viete... ja len píšem.

A áno, zase od vás budem niečo chcieť:

Chcem, aby ste po prečítaní tohto odseku zatvorili oči a vybavili si svoju najkrajšiu spomienku. Miesto, kde ste ju prežili, a ľudí, ktorí boli s vami. Chcem, aby ste našli predstavu, ktorá vás prinúti k úsmevu. Chcem, aby ste ju našli teraz...

Fajn. Máte?

Výborne. Pevne verím, že sa usmievate naďalej.

A keďže som veľmi zlý človek, teraz vám ten úsmev z tváre vezmem.

Určite máte podobných spomienok mnoho, pretože ľudský mozog je unikátne dielo – deň čo deň pracuje na tom, aby si zapamätal najmä to dobré. Zlé veci postupne, ale isto vyčleňuje a nahrádza ich novými podnetmi. Za to svoj mozog proste musíte milovať. Je skvelý, verte mi.

A teraz si predstavte, že by ste pekné spomienky nemali.

Žiadne.

Žiadne. Fakt žiadne.

Zabudnite na tú jedinú vtipnú vec, čo ste počuli včera. Na tú jedinú peknú situáciu, čo ste zažili predvčerom (bol predsa piatok, že?). A proste jednoducho nechajte vo svojich spomienkach len to zlé. Ten škaredý pohľad, čo na vás hodil náhodný okoloidúci. Tú neškodnú správu, ktorú ste dostali od priateľa, ale vám vyznievala akosi bezcitne. A tak ďalej... mohli by sme pokračovať, každý má vo svojom živote určite veľa zlého.

Áno, je to veľa malých a nepodstatných vecí, ktoré sa spoja a vytvoria niečo nezvládnuteľné, lebo v tomto momente už nemáte peknú spomienku, ktorou by ste zlé pocity mohli zahnať.

A možno mi teraz nebudete veriť, ale mnoho ľudí na svete nemá pekné spomienky.

No proste nemá!

Nie preto, že by nechceli.

A už vôbec nie preto, že nezažívajú pekné veci. Ich mozog len pracuje trošku inak a robí to opačne. Pekné veci vyhadzuje, zlé necháva v pamäti na desaťročia.

Ach, áno, teraz môžete prevrátiť oči a ako vždy skonštatovať, že si za to dotyčný človek môže sám. Pretože keby sa aspoň trochu snažil, keby si svoje rozpoloženie aspoň trochu nepripúšťal a radšej odviedol svoje myšlienky iným smerom, bol by predsa šťastný ako ostatní.

Mylná domnienka. Verte či nie.

Ak deprimovanému človeku poviete, aby sa vzchopil a aby so sebou niečo robil, tak ho vlastne sotíte ešte hlbšie do tej priepasti, v ktorej už aj tak je. Tadiaľto cesta vážne nevedie.

Ale úprimne... nechcem vám radiť, čo takému človeku hovoriť a čo nie. Je to veľmi individuálne a ja sama nie som v radách dobrách.

Tento článok som skôr mierila opačne.

Našiel sa v ňom niekto? Už ste sa niekedy cítili smutne? Určite. Ale bolo to niekedy také zlé, že ste sa z toho vážne – ale vážne – nevedeli dostať? A každá narážka a poznámka od blízkych vás zhodila ešte hlbšie? Tak potom vitajte v klube.

Ale nič nie je stratené úplne.

Nikdy nič nie je stratené úplne.

Vždy je nádej pekné spomienky nájsť. Možno máte fotografie, možno radi kreslíte, možno píšete ako ja. Možno máte psa, ktorý vám s veľkou radosťou donesie loptičku zakaždým, keď zaregistruje váš smutný pohľad. Čokoľvek z toho máte, ste šťastní ľudia.

Chcem, aby ste na to mysleli, keď je vám nanič.

Chcem, aby ste ukladali svoje pekné spomienky inam než do svojej pamäti, na ktorú sa nedá spoľahnúť. Fotografie, útržky papiera, príbehy, kresby či smajlíky dokreslené do obyčajného kalendára, aby ste vedeli, kedy naposledy ste zažili niečo pekné. Možností je mnoho.

A ak predsa len zlé zážitky prevezmú nadvládu, nedovoľte im, aby z vás spravili smutných ľudí.

Nech z vás spravia osobnosť.

Lepšieho človeka, ktorý má hĺbku.

Nikto z nás predsa nechce byť povrchný. A nech si už o vás alebo o mne ľudia navôkol myslia čokoľvek, nezáleží na tom. Vážne nezáleží.

Skúste prikladať váhu na svoj vlastný názor.

Na to, čo si myslíte vy!

(A trochu vám našepkám, čo si myslieť máte...)

Ste neprekonateľne úžasní!

Verte mi.