Rozhovor so Simonou Kutišovou

Srdečne vás vítam pri ďalšom rozhovore!

Iste si pamätáte knihu, ktorá sa na mojom blogu objavila ako prvá a ktorá si vďaka svojmu svižnému deju, príjemnej atmosfére a hlbokému posolstvu vyslúžila mnoho pozitívnych recenzií...

A čitateľské srdcia si získava dodnes. Vrátane toho môjho.

Reč je samozrejme o Srdci pre Mirku :)

"Simona Kutišová (1992) sa narodila v Topoľčanoch. Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Miluje jar, hudbu, knihy a svoju prácu. :-) Počas rokov, keď sa venovala dobrovoľníctvu, sa naučila, že hoci nedokáže iným zmeniť celý život, určitú jeho časť áno a v tom by rada pokračovala aj prostredníctvom písania kníh. Doteraz jej vyšli dve knihy - Adonis v tričku a Šepot dúhy."

(Zo stránky Vydavateľstva Maxim)

Ste zvedaví, čo táto talentovaná autorka odpovedala na otázky o písaní? Tak hurá na to! :)


1. Ste autorkou kníh Adonis v tričku (Motýľ, 2014), Šepot dúhy (Trio Publishing, 2017) a Srdce pre Mirku (Maxim, 2019). Ktorá sa Vám písala najľahšie a ktorá naopak najťažšie?

Najľahšie sa mi písala prvá – Adonis v tričku. Mala som 17, nič som neriešila, bol to príbeh pre potechu. Nebol písaný s ambíciou vydať ho, to som skúsila až o pár rokov neskôr. Pri ďalších knihách som už pociťovala väčšiu zodpovednosť, chcela som obsahom poukázať na konkrétne oblasti života. Neviem povedať, ktorá z nich sa mi písala najťažšie, lebo každá bola ťažká svojím spôsobom. Pri Šepote dúhy som si sama poplakala a ani teraz ju radšej na niektorých stranách neotváram. A v Srdci pre Mirku mi dala zabrať najmä prvá polovica knihy. 


2. Koľko času venujete úpravám rukopisu?

Každá knižka je iná svojím obsahom, takže aj úpravy vždy zaberú rôzny čas. Ale následné úpravy (po dopísaní príbehu) mi zaberú približne 3 mesiace.


3. Majú Vaše postavy základ v skutočných ľuďoch alebo sú celkom vymyslené?

Myslím, že autor nedokáže nejakú postavu úplne vymyslieť, ak má byť uveriteľná. Vždy v sebe nesie prvky niečoho, s čím sa stretol u iných ľudí, len si tie prvky podľa potreby nakombinuje.


4. Ste skôr ranné vtáča alebo nočná sova? A v ktorej časti dňa sa Vám najlepšie píše?

Ranné vtáča teda rozhodne nie som, hoci paradoxne do práce vstávam skoro (aspoň pre mňa :D)  a vždy sa nesmierne teším nazad do postele. A nie som ani typická nočná sova, niekedy vydržím dlho, ak píšem/čítam, a inokedy by som už o ôsmej večer odpadla do perín. Najlepšie sa mi píše vtedy, keď ma navštívi múza, bez ohľadu na časť dňa. No väčšinou je to nevhodný čas, bohužiaľ. :)


5. Píšete každý deň? Prípadne sledujete si aj počet slov, ktoré napíšete na jeden záťah?

Tvorím skôr nárazovo, keď ma „chytí slina“. Slová si nesledujem, ale ak napíšem naraz 5 strán vo Worde, búcham šampanské.


6. Predstavujete si počas čítania/písania tváre jednotlivých postáv?

Ja osobne pri čítaní nepotrebujem opis postáv, nikdy si ho nezapamätám, stačí mi vedieť, či je postava pri tele alebo štíhla, ak je to podstatné pre dej. Keď píšem, tak sa snažím postavy opísať kvôli čitateľom, no v mojej hlave nemá ani jedna tvár ostré kontúry a netuším, ako vyzerajú. Iba Mirkina tvár z knihy Srdce pre Mirku sa mi nápadne podobá na dievča na obálke, ktorá je dokonalá. :)

7. Máte medzi spisovateľmi vzor?

Nemám. Občas si po prečítaní dobrej knihy vzdychnem: „kiežby som aj ja tak vedela písať“. Je to však chvíľkové, lebo každý autor má svoj nezameniteľný rukopis, štýl a náhľad na svet a ak sa niekto snaží napodobňovať iného autora, nemusí to dopadnúť dobre.


8. Už Vám nejaká kniha zmenila život?

Nie. :)


9. Máte niečo rozpísané a môžeme sa teda tešiť na ďalšiu knižku z Vašej tvorby?

Rozpísané mám, ale zatiaľ neviem povedať, či a kedy vyjde nová knižka. Uvidíme, čo prinesie budúci rok. Určite však dám svojim čitateľom včas vedieť. :) 


10. Nedávno ste sa zúčastnili knihomoľského zrazu v Bratislave. Aké sú Vaše dojmy z tejto akcie?

Bolo to príjemné stretnutie, spoznala som naživo milovníkov kníh, ktorých som doteraz registrovala len prostredníctvom ich blogov či bookstagramov, a aj nové kolegynky autorky, priniesla som si nové knižky... Najviac sa mi páčilo, že usporiadateľka Kaja sa do organizácie vrhla s entuziazmom a najmä so srdcom, čím zabezpečila príjemnú atmosféru. Milujem drobnosti, ktorými iní dajú najavo, že ich niečo baví, že im na druhých záleží... A vážim si, že ma oslovila s ponukou zúčastniť sa. Myslím, že podobné akcie sú vždy prínosným zážitkom pre všetkých prítomných. :)

Bonus: Na instagram pridávate aj fotky svojich domácich maznáčikov. Nepredstavíte nám ich? :)

Mám mačky Rozu, Mici a malú Čiči (skratka od Hapčí, lebo stále kýcha :)). A psa Cira. 

Za tieto úprimné, pravdivé a inšpiratívne odpovede patrí Simone Kutišovej jedno veľké ĎAKUJEM. Snáď ste si ich čítanie užili rovnako ako ja :)

Recenziu na Srdce pre Mirku nájdete TU.

A nezabudnite autorku sledovať na Facebooku aj na Instagrame ;)

Majte sa krásne!

Rada nad zlato

"Je to nemožné," povedala pýcha.

"Je to riskantné," povedala skúsenosť.

"Nemá to zmysel," povedal rozum.

"Aspoň to skús," zašepkalo srdce.

A koho počúvate vy? :)

Dnes budeme hovoriť presne o tom tichom hlásku, ktorý nám celé dni a noci našepkáva, čo je pre nás správne. Nie iní skúsení ľudia. Ani žiadne všeobecne zaužívané pravidlá...

Len ten tichý hlások.

Nechajte ho aspoň na chvíľu vyniknúť.

______________________

Fajn. Máte? Počujete ho? A teraz k veci. Aj tento článok bude o písaní, ale nebude iba o mne a nebude plný rád. Vlastne bude skôr o tých radách, ktoré sa na nás valia z každej strany a ktoré skôr či neskôr počúvneme v dobrej viere, že nám pomôžu.

Chyba. Nepomôžu. Ale k tomu sa dostanem.

Viete, o písaní sa toho už nahovorilo veľa. Keď som v šestnástich písala svoje prvé väčšie dielko, zadala som do googlu magickú formulku: "ako napísať knihu" a neskôr aj "ako vydať knihu." Celé noci som prechádzala tie zaručené rady a návody, čo robiť, čo nerobiť, prípadne ako to robiť lepšie. Celé dni som to porovnávala s tým, ako píšem ja...

A aká je pravda?

K ničomu to neviedlo. Po takomto hľadaní som nenapísala ani slovo, žiadnu radu sa mi nepodarilo aplikovať a v ničom som sa nezlepšila.

Na písanie totiž neexistuje návod.

Možno vás niekto donúti, aby ste písali aspoň tisíc slov denne. Možno vám niekto natlačí do hlavy, že váš námet na knihu je totálne otrepaný a nemá cenu ho písať. Možno vám niekto povie, že nemáte talent. Že vašej knihe niečo chýba. Že je to nuda. Že máte zlý štýl. Že by ste nemali písať toľko nudných opisov. Že vaše postavy konajú nelogicky... a tak ďalej a tak ďalej.

A keby som v tej chvíli bola pri vás, povedala by som len toto: Každému sa páči niečo iné.

Všetky moje obľúbené knihy zožali veľkú kritiku. Vezmite si napríklad Triašku od Maggie Stiefvater. Kniha, ktorú milujem a nedám na ňu dopustiť. A kliknite si teraz na jej názov (hodí vás to na Matinus) a prečítajte si niektoré recenzie...

Vidíte? Ľudia z nej nie sú nadšení. Dovolím si tvrdiť, že asi nebola pre nich. A čo na to Maggie? Bola to prvá a posledná kniha od nej, ktorú som si zamilovala. Tie ďalšie sú plné napätia a zvratov, a majú dosť blízko k hororu... a... mne sa to nepáči. Ľudia po celom svete ich ospevujú a mne je smutno, že si nezachovala štýl z prvej knihy.

Už chápete? Nikdy nevyhoviete každému.

Ale môžete vyhovieť sebe.

A o tom má byť tento článok.

V roku 2016 sa ma svet snažil presvedčiť, že cukor už do fantasy nepatrí a že by som mala písať niečo iné. Tak som napísala. Napísala som normálnu knihu, obyčajný dievčenský román, ktorý som následne chcela vydať... a teraz som rada, že sa mi to nepodarilo.

Nebola som to ja.

Keď som sa o celé mesiace neskôr - presnejšie 4.marca 2017 - vrátila k fantasy a do svojho milovaného sveta, skoro som plakala od šťastia. Bol to neopísateľný pocit. Ako keď sa po dlhej ceste vrátite domov. K sebe. Ostala som tam až do dnešných dní a som nadmieru spokojná.

A čo tým chcem povedať?

Kašlite na nich. Na všetky rady, ktoré sa k vám dostanú.

Ak nosíte v hlave totálne otrepaný nápad na knihu, aj ten si zaslúži byť na papieri. Ak vás baví láska na prvý pohľad alebo milostný trojuholník (obľúbený predmet kritiky všetkých recenzentov), prečo by ste sa tomu mali vyhýbať? A ak vaša postava koná nelogicky, ale vás neopúšťa pocit, že by tak konať mala, načo to meniť?

Verte mi. Moje obľúbené knihy sú plné klišé. A nie je pravda, že klišé nikto nemá rád, pretože... klišé sa dá napísať aj excelentne a potom sú z neho všetci hotoví.

Tak na to myslite, až zajtra budete písať ďalšiu kapitolu ;)

__________________________________

P.S. Vždy som chcela byť spisovateľkou. Fakt veľmi. Ale až neskôr mi došlo, že to asi nebude taká sranda. Kedysi som si písanie užívala plnými dúškami, neriešila som, či je tamto alebo toto originálne, či tamto alebo toto dobre znie... bolo to len o mne a o klávesnici, o ničom inom. Teraz je to o neustálom premýšľaní. O neustálom posudzovaní. O neustálom kritizovaní. Občas pritom nehorázne trpím. Ale snažím sa na tom pracovať. Tak mi choďte príkladom a hlavne si verte ♥