"Je to nemožné," povedala pýcha.
"Je to riskantné," povedala skúsenosť.
"Nemá to zmysel," povedal rozum.
"Aspoň to skús," zašepkalo srdce.
A koho počúvate vy? :)
Dnes budeme hovoriť presne o tom tichom hlásku, ktorý nám celé dni a noci našepkáva, čo je pre nás správne. Nie iní skúsení ľudia. Ani žiadne všeobecne zaužívané pravidlá...
Len ten tichý hlások.
Nechajte ho aspoň na chvíľu vyniknúť.
______________________
Fajn. Máte? Počujete ho? A teraz k veci. Aj tento článok bude o písaní, ale nebude iba o mne a nebude plný rád. Vlastne bude skôr o tých radách, ktoré sa na nás valia z každej strany a ktoré skôr či neskôr počúvneme v dobrej viere, že nám pomôžu.
Chyba. Nepomôžu. Ale k tomu sa dostanem.
Viete, o písaní sa toho už nahovorilo veľa. Keď som v šestnástich písala svoje prvé väčšie dielko, zadala som do googlu magickú formulku: "ako napísať knihu" a neskôr aj "ako vydať knihu." Celé noci som prechádzala tie zaručené rady a návody, čo robiť, čo nerobiť, prípadne ako to robiť lepšie. Celé dni som to porovnávala s tým, ako píšem ja...
A aká je pravda?
K ničomu to neviedlo. Po takomto hľadaní som nenapísala ani slovo, žiadnu radu sa mi nepodarilo aplikovať a v ničom som sa nezlepšila.
Na písanie totiž neexistuje návod.
Možno vás niekto donúti, aby ste písali aspoň tisíc slov denne. Možno vám niekto natlačí do hlavy, že váš námet na knihu je totálne otrepaný a nemá cenu ho písať. Možno vám niekto povie, že nemáte talent. Že vašej knihe niečo chýba. Že je to nuda. Že máte zlý štýl. Že by ste nemali písať toľko nudných opisov. Že vaše postavy konajú nelogicky... a tak ďalej a tak ďalej.
A keby som v tej chvíli bola pri vás, povedala by som len toto: Každému sa páči niečo iné.
Všetky moje obľúbené knihy zožali veľkú kritiku. Vezmite si napríklad Triašku od Maggie Stiefvater. Kniha, ktorú milujem a nedám na ňu dopustiť. A kliknite si teraz na jej názov (hodí vás to na Matinus) a prečítajte si niektoré recenzie...
Vidíte? Ľudia z nej nie sú nadšení. Dovolím si tvrdiť, že asi nebola pre nich. A čo na to Maggie? Bola to prvá a posledná kniha od nej, ktorú som si zamilovala. Tie ďalšie sú plné napätia a zvratov, a majú dosť blízko k hororu... a... mne sa to nepáči. Ľudia po celom svete ich ospevujú a mne je smutno, že si nezachovala štýl z prvej knihy.
Už chápete? Nikdy nevyhoviete každému.
Ale môžete vyhovieť sebe.
A o tom má byť tento článok.
V roku 2016 sa ma svet snažil presvedčiť, že cukor už do fantasy nepatrí a že by som mala písať niečo iné. Tak som napísala. Napísala som normálnu knihu, obyčajný dievčenský román, ktorý som následne chcela vydať... a teraz som rada, že sa mi to nepodarilo.
Nebola som to ja.
Keď som sa o celé mesiace neskôr - presnejšie 4.marca 2017 - vrátila k fantasy a do svojho milovaného sveta, skoro som plakala od šťastia. Bol to neopísateľný pocit. Ako keď sa po dlhej ceste vrátite domov. K sebe. Ostala som tam až do dnešných dní a som nadmieru spokojná.
A čo tým chcem povedať?
Kašlite na nich. Na všetky rady, ktoré sa k vám dostanú.
Ak nosíte v hlave totálne otrepaný nápad na knihu, aj ten si zaslúži byť na papieri. Ak vás baví láska na prvý pohľad alebo milostný trojuholník (obľúbený predmet kritiky všetkých recenzentov), prečo by ste sa tomu mali vyhýbať? A ak vaša postava koná nelogicky, ale vás neopúšťa pocit, že by tak konať mala, načo to meniť?
Verte mi. Moje obľúbené knihy sú plné klišé. A nie je pravda, že klišé nikto nemá rád, pretože... klišé sa dá napísať aj excelentne a potom sú z neho všetci hotoví.
Tak na to myslite, až zajtra budete písať ďalšiu kapitolu ;)
__________________________________
P.S. Vždy som chcela byť spisovateľkou. Fakt veľmi. Ale až neskôr mi došlo, že to asi nebude taká sranda. Kedysi som si písanie užívala plnými dúškami, neriešila som, či je tamto alebo toto originálne, či tamto alebo toto dobre znie... bolo to len o mne a o klávesnici, o ničom inom. Teraz je to o neustálom premýšľaní. O neustálom posudzovaní. O neustálom kritizovaní. Občas pritom nehorázne trpím. Ale snažím sa na tom pracovať. Tak mi choďte príkladom a hlavne si verte ♥
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára