Patent na šťastie

Stavím sa, že o ľuďoch s patentom na šťastie ste už počuli. Zvyčajne píšu knihy a články na blog alebo robia prednášky na školách...
Skrývajú sa za motivačnými frázami...
Tvária sa, že majú presný návod na to, ako byť v živote šťastný a čo pre to treba robiť...

Ak ste o nich už počuli, veríte im?

Ha...

Možno niekedy, však? Možno aj vám dobre padne nejaký ten motivačný citát v správnej chvíli. Možno si aj vy radi prečítate niečo pozitívne. Možno máte radi silné príbehy, silné posolstvá...
Možno, možno, možno.

Ale pomôže to?

Na chvíľu.

Len na chvíľu.

A vo výsledku si pripadáte ako ešte väčší zúfalec, pretože vám to nefunguje. Na vás tie stupídne rady nezaberajú. Vy nedokážete dobyť svet, ako to spravilo xy ľudí pred vami. Vy sa nedokážete zbaviť depresie, vy si neviete prinavrátiť chuť do jedla, vy si nevystačíte s ponúkanou pozornosťou, vám sa deň čo deň nedarí udržať ten poondiaty úsmev.

Tak kde je chyba?

Vo vás?

V nich?

Vo svete?

A možno ani tam, ani tam. Možno je to celé len podvod. Možno je to ako s tými populárnymi knihami o chudnutí, ktoré vraj zaručene fungujú a majú mnoho živých dôkazov. A potom sa opäť len tí ľudia, ktorým to nevyšlo, cítia zle, namiesto toho, aby si uvedomili, že patent na tieto veci nikto nemá.

Nikto. Nemá. Patent. Na ŠŤASTIE.

Vraví sa, že je všetko len v hlave. A možno aj je. Možno v tej vašej aj v tej mojej. Možno si každý musí nájsť vlastnú cestu a možno ju aj niekto nikdy nenájde. Ale tak je to v poriadku.

Viete...

Šťastie je taká primitívna ľudská potreba.

Chceme byť šťastní - a ideálne nonstop - a ak to nejde, sme sami zo seba nešťastní.

Stíhate?

Sme nešťastní z toho, že nevieme byť šťastní. A to je zaujímavý paradox. Stále hľadáme niečo viac. Nejaký nový koníček, nejakých nových ľudí, nejaký nový citát, nejakú trápnu motivačnú knihu. Zdá sa nám, že si musíme pomôcť zvonka.

Ibaže tak to nefunguje.

Šťastie je tu. Vo mne. V tebe. Šťastie je vrtenie chvosta. Šťastie je napnutá vôdzka. Šťastie je psí štekot. Alebo azda pohľad na svet medzi konskými ušami? Pre každého je šťastím niečo iné. Možno prsty naháňajúce sa po klávesnici notebooku? Možno stretnutie príbehových postáv? Možno jazda z kopca na bicykli?

Je vo mne. Je v tebe. Je v nás.

Máme ho tu. Aj keď si občas myslíme, že sme ho stratili.

Pretože byť šťastný stále je nemožné a neuskutočniteľné, a vôbec by sme sa o to nemali snažiť. Dovoliť si smútok je fajn. Dovoliť si slzy je fajn. Dovoliť si pohŕdanie motivačnými frázami je fajn. Vykúpať sa v sebaľútosti je fajn a v pohode.

A keď si uvedomíme, že naše pocity nie sú chyba - rozhodne nie naša chyba - možno konečne dovolíme vyjsť slnku.

A hoci to nebude dnes ani zajtra...

Jedného dňa to príde určite.

Takže záverom:

Buďme šťastní, smutní, frustrovaní, plní energie alebo zničení. Buďme láskaví alebo nahnevaní, buďme opatrní alebo bezhlaví, buďme blázniví alebo pokojní, buďme milovaní alebo osamelí, buďme vďační alebo ukrivdení. Buďme čímkoľvek naše srdce chce byť.

Ale hlavne...

Dovoľme si CÍTIŤ!

Čokoľvek to má byť, ber to, keď to príde. A potom to rovnako ľahko nechaj ísť. Pretože naše srdce nevie a nechce byť šťastné stále. Na to má v repertoári až priveľkú škálu pocitov.

Vítaj a miluj ich všetky.

MiniRecenzia: Prvý a posledný

Silvia Demovičová vie, čo robí. O tom sme sa už presvedčili v jej predošlých knihách: Leto s Alexandrom a Dievča iného chlapca. Dnes pridávam recenziu na záverečnú časť trilógie.

Názov: Prvý a posledný

Autor: Silvia Demovičová

Počet strán: 369

Anotácia:

V treťom dieli sa dozviete ďalšie osudy vašich obľúbených hrdinov. Keď si už Táňa s Alexom myslia, že ich láska prekonala všetky prekážky, prihodia sa ďalšie udalosti, ktoré im dajú poriadne zabrať. Táňu čaká maturita, navyše jej mama stratí prácu a starká sa ocitne v nemocnici. Ani Alex to nemá ľahké, musí sa sústrediť na náročné štúdium medicíny, pričom aj u nich doma sa veci poriadne skomplikujú. Táňa sa zo všetkých síl snaží dobre obstáť na prijímačkách, aby sa dostala na univerzitu v Žiline, kde študuje Alex a oni mohli tráviť viac času spolu. A do toho sa zrazu objaví Tánin vlastný otec, ktorý ani netuší, že má dcéru a jej život sa poriadne zamotá.

Čo som od knihy čakala?

1) Cukor. Nie ten presladený, lacne napísaný cukor, ale Cukor s veľkým C! Tým, ktorí ma poznajú, asi nemusím toto slovo objasňovať. A pre ostatných: Cukor je najdôležitejšia zložka každého príbehu. Sú to tie scény, pri ktorých sa usmievate. Tie scény, pri ktorých sa rozplývate. Tie scény, ktoré vo vás zanechávajú dobrý pocit. A tie Silvia Demovičová naozaj dokáže vystihnúť.
2) Známe postavy, medzi ktorými sa budem cítiť ako doma. Poznáte to - keď je všetko totálne nanič, otvoríte novú knihu a čítate. A čítate a čítate, až kým sa reálny svet nestratí a neocitnete sa v príbehu. A ak je vám známy a postavy sú vašimi priateľmi už pekných pár desiatok či stoviek strán, je to veľké plus, verte mi :)

A čo som dostala?

1) Výborne napísaný príbeh!

Úprimne milujem ten štýl písania, pri ktorom nič nemusíte čítať dvakrát. Pri ktorom všetko chápete, dej pekne plynie a nič vás v čítaní nebrzdí. Niet totiž krajšieho pocitu pre čitateľa, než keď sa medzi stránkami knihy dokáže stratiť a zabudnúť.

2) Primerane napätú zápletku, pri ktorej som Michalovi držala palce.

Od začiatku knihy som všetko strašne prežívala. Ale fakt strašne. Či už to bola krádež v obchode, pri ktorej mi srdce tĺklo snáď rovnako rýchlo ako Táni, alebo prvá scéna s Michalom, ktorý sa mi prekvapivo ľahko dostal pod kožu... Tie pocity ma celkom pohltili a knihu nešlo odložiť, hoci som sa veľakrát snažila nechať si pár strán "na neskôr" (= až budem to rozptýlenie potrebovať).

3) Lásku, lásku a zase lásku presne podľa môjho gusta :3

Celú knihu som prečítala za zavretými dverami. Inak to nešlo. Ten prihlúply úsmev by som nevedela nikomu vysvetliť. (Boli predsa takí zlatí!!!) Takže čítanie na verejnosti absolútne nemožné :D

4) Nostalgiu spojenú s ukončením strednej školy.

Možno mám strednú už za sebou, ale s Táňou som si to prežila ešte raz. Neviem, či je to fajn... v žiadnom prípade si nechcem zopakovať maturitu, ale v knihe aj tá mala svoje čaro.

A na záver...

"Bude to také už stále?"

Začudovane na mňa pozrie.

"Aké?"

"Ako na hojdačke. Hore-dolu, hore-dolu. Smutné, veselé, šťastné, utrápené, boľavé, trpkosladké, krásne."

Myslím, že tento úryvok to celé vystihol.

V živote nás stretnú krásne veci. Šťastné chvíle. Nezabudnuteľné zážitky. Skvelí ľudia. Ale keby sa tie krásne veci neprepletali s ťažkými a boľavými, malo by to tú istú cenu? Občas sú totiž tie trpkosladké veci krajšie. Intenzívnejšie. Vzbudia vo vás viac pocitov a viac myšlienok. Budete za ne viac vďační...

A to isté platí aj pre túto knihu.

Možno nie je dokonale šťastná, ale niečo z tých slov vo vás ostane.

Knižku kúpite napríklad na Martinuse alebo na stránke vydavateľstva Verbarium :)

Majte krásny deň!