Patent na šťastie

Stavím sa, že o ľuďoch s patentom na šťastie ste už počuli. Zvyčajne píšu knihy a články na blog alebo robia prednášky na školách...
Skrývajú sa za motivačnými frázami...
Tvária sa, že majú presný návod na to, ako byť v živote šťastný a čo pre to treba robiť...

Ak ste o nich už počuli, veríte im?

Ha...

Možno niekedy, však? Možno aj vám dobre padne nejaký ten motivačný citát v správnej chvíli. Možno si aj vy radi prečítate niečo pozitívne. Možno máte radi silné príbehy, silné posolstvá...
Možno, možno, možno.

Ale pomôže to?

Na chvíľu.

Len na chvíľu.

A vo výsledku si pripadáte ako ešte väčší zúfalec, pretože vám to nefunguje. Na vás tie stupídne rady nezaberajú. Vy nedokážete dobyť svet, ako to spravilo xy ľudí pred vami. Vy sa nedokážete zbaviť depresie, vy si neviete prinavrátiť chuť do jedla, vy si nevystačíte s ponúkanou pozornosťou, vám sa deň čo deň nedarí udržať ten poondiaty úsmev.

Tak kde je chyba?

Vo vás?

V nich?

Vo svete?

A možno ani tam, ani tam. Možno je to celé len podvod. Možno je to ako s tými populárnymi knihami o chudnutí, ktoré vraj zaručene fungujú a majú mnoho živých dôkazov. A potom sa opäť len tí ľudia, ktorým to nevyšlo, cítia zle, namiesto toho, aby si uvedomili, že patent na tieto veci nikto nemá.

Nikto. Nemá. Patent. Na ŠŤASTIE.

Vraví sa, že je všetko len v hlave. A možno aj je. Možno v tej vašej aj v tej mojej. Možno si každý musí nájsť vlastnú cestu a možno ju aj niekto nikdy nenájde. Ale tak je to v poriadku.

Viete...

Šťastie je taká primitívna ľudská potreba.

Chceme byť šťastní - a ideálne nonstop - a ak to nejde, sme sami zo seba nešťastní.

Stíhate?

Sme nešťastní z toho, že nevieme byť šťastní. A to je zaujímavý paradox. Stále hľadáme niečo viac. Nejaký nový koníček, nejakých nových ľudí, nejaký nový citát, nejakú trápnu motivačnú knihu. Zdá sa nám, že si musíme pomôcť zvonka.

Ibaže tak to nefunguje.

Šťastie je tu. Vo mne. V tebe. Šťastie je vrtenie chvosta. Šťastie je napnutá vôdzka. Šťastie je psí štekot. Alebo azda pohľad na svet medzi konskými ušami? Pre každého je šťastím niečo iné. Možno prsty naháňajúce sa po klávesnici notebooku? Možno stretnutie príbehových postáv? Možno jazda z kopca na bicykli?

Je vo mne. Je v tebe. Je v nás.

Máme ho tu. Aj keď si občas myslíme, že sme ho stratili.

Pretože byť šťastný stále je nemožné a neuskutočniteľné, a vôbec by sme sa o to nemali snažiť. Dovoliť si smútok je fajn. Dovoliť si slzy je fajn. Dovoliť si pohŕdanie motivačnými frázami je fajn. Vykúpať sa v sebaľútosti je fajn a v pohode.

A keď si uvedomíme, že naše pocity nie sú chyba - rozhodne nie naša chyba - možno konečne dovolíme vyjsť slnku.

A hoci to nebude dnes ani zajtra...

Jedného dňa to príde určite.

Takže záverom:

Buďme šťastní, smutní, frustrovaní, plní energie alebo zničení. Buďme láskaví alebo nahnevaní, buďme opatrní alebo bezhlaví, buďme blázniví alebo pokojní, buďme milovaní alebo osamelí, buďme vďační alebo ukrivdení. Buďme čímkoľvek naše srdce chce byť.

Ale hlavne...

Dovoľme si CÍTIŤ!

Čokoľvek to má byť, ber to, keď to príde. A potom to rovnako ľahko nechaj ísť. Pretože naše srdce nevie a nechce byť šťastné stále. Na to má v repertoári až priveľkú škálu pocitov.

Vítaj a miluj ich všetky.