V rozdieloch je sila

Premýšľala som, ako napísať ďalší článok, a zasekla som sa na jednej veci...

Chcela som písať o ľuďoch. Ako sa neustále porovnávajú. Ako sa zároveň snažia zapadnúť a byť lepšími - mať krajšie oblečenie, štíhlejšiu postavu a drahšie auto napríklad.

Ale nebudem chodiť okolo horúcej kaše a písať frázy, keď vám to môžem povedať na rovinu.

Milujem fantasy.

Vážne. Úprimne. Milujem, keď sa pri čítaní nezaoberám realitou a vnímam len svet, ktorý sa zrodil v srdci autora. Milujem, keď v knihe neexistujú hranice. Keď je možné všetko.

Všetko!

Ale tak ako milujem fantasy, tak ho zároveň aj nenávidím...

Ľudia z neho spravili čosi kruté. Čosi temné. Čosi plné príšer, vrážd a démonov. A aby toho nebolo málo, predbiehajú sa, kto tej temnoty do kníh dostane viac. A pritom mňa na fantasy uchvacovala práve nadprirodzenosť lásky.

Lásky.

Niečoho krehkého, no predurčeného zvíťaziť.

Viete, láska v ľudskom svete mi príde iná. Taká nedokonalá. Taká obyčajná. Taká čudná v mnohých ohľadoch. Vzniká a zaniká, ako sa jej zachce. A často má podmienky.

Ale vo fantasy dostala úplne iný rozmer!

Stala sa nadprirodzenou. Krásnou. Dokonalou. Večnou.

Páčilo sa mi to.

Strašne.

Ale doba sa posúva vpred a lásku sme presunuli na druhú koľaj, takže dnes už čítam skôr contemporary.

A ako to mám s písaním?

Komplikovane...

Píšem fantasy, o tom niet pochýb. Keď stvoríte vlastný svet  a hovoríte o nadprirodzených bytostiach, nedá sa vaše dielo zaradiť nikam inam. Ale keby ste nahliadli dnu a prečítali si pár kapitol, pochopili by ste, že do tohto žánru celkom nepatrí.

Nie je tam žiadna temnota. Nie je tam nič veľkolepé. Nikto sa nesnaží zachrániť svet a nikto sa ho ani nesnaží zničiť. Na ďalšej stránke vás nečaká žiadny démon ani príšera. Nikto nevraždí pre potešenie.

A napriek tomu to funguje, chápete?

Dovolím si tvrdiť, že v mojich príbehoch nie je nuda. (Teda... ako pre koho, ale ja sa bavím :) A navyše si ich rovnako užije aj človek, čo fantasy neholduje.

Ale nie je všetko také ružové ako v tomto článku...

Už veľakrát som pochybovala. Nemala by som písať niečo iné? Alebo inak? Nemala by som sa učiť od svetovo uznávaných autorov? Nemala by som svoj svet zväčšiť, pridať temnotu a rozvíjať veľkolepý príbeh?

Porovnávala som svoje diela s inými knihami. Stále dokola. A nikdy z toho nevzišlo nič dobré.

Dalo by sa povedať, že na to nemám. Možno nemám až takú veľkú fantáziu alebo silný žalúdok, aby som len tak zabíjala svoje milované postavy...

Alebo som jednoducho stvorená na niečo iné.

"Ľudia, ktorí dosiahli úspech, vždy počúvali svoju dušu, išli za svojimi cieľmi, boli originálnymi, nie kópiami kópií. Robili to, čo cítili, nesledovali prehnane cestu druhých. Áno, je dobré sa inšpirovať, ako to robia úspešní, ale aj tak je najlepšie spraviť si to podľa seba."

(Pavel "Hirax" Baričák)

Tento úryvok z článku mi dal odpoveď. 

Možno nepíšem rovnako ako ostatní, ale prečo by to malo byť horšie? Prečo by som to nemohla robiť podľa seba?

Stále s tým trochu bojujem, ale som si istá, že jedného dňa to pôjde. Jedného dňa si budem veriť dostatočne na to, aby som už nikdy nespochybnila svet, čo si nosím v srdci. Ten svet, ktorý milujem. Ten svet, ktorý chránim. A ktorý nebudem meniť na obraz ľudstva.

A aký odkaz mám pre vás?

Buďte odvážni.

Nasledujte svoje srdce.

A ak niekam nezapadnete, nevešajte hlavu. Sila je práve v tých rozdieloch.

Majte krásny deň!