Názov: To, čo nás spája
Autor: Miroslava Varáčková
Počet strán: 184
Anotácia:
Stredoškoláčka Lucia má takmer bezstarostný život. Jediné, čo jej chýba, je mama. Zmizla pred rokmi a nikto nevie kam. Kým Lucia stále verí v zázrak, otec by najradšej zabudol a robí všetko pre to, aby zabudla aj ona. Lucia sa voči jeho postoju tvrdohlavo búri, osamelosť lieči chlapčenskými bozkami, klame a robí hlúposti. Nečakané pochopenie nájde u Ondreja, ktorého iba nedávno spoznala a s ktorým ju spája viac ako iba tetovania. Obyčajný začiatok krehkého kamarátstva vyústi do vzťahu, na ktorý nie je pripravený ani jeden z nich. Pre Ondreja znamená veľký otáznik a pre Luciu trojbodku, za ktorou vidí nádej. Zvládnu to?
Najprv by som sa rada vyjadrila k prvej knihe - k príbehu troch súrodencov, ktorí čelia násilníckemu otcovi a alkoholikovi. Dlho som ju odkladala. Ležala mi na poličke skoro rok a keď som sa ju napokon odhodlala vziať do rúk, veľmi ma neoslovila. S odstupom času to ale vidím inak. Niekedy sa k nám totiž dostanú knihy, na ktoré ešte nie je ten správny čas, správna nálada alebo správne okolnosti. A také knihy si zaslúžia druhú šancu.
S týmto pokračovaním je to však iné. Toto som si musela prečítať hneď, lebo...
Ondrej.
Niežeby sa mi v prvej knihe nejak extra páčil, no vďaka jeho predchádzajúcim zážitkom som sa domnievala, že bude mať hĺbku.
Takú tú skutočnú.
Mnoho autorov sa snaží vytvoriť trojrozmernú postavu tým, že jej dá zlú minulosť. Ibaže to veľakrát nepomôže. Nestačí to o postave vedieť. Vy to s ňou musíte prežiť! A to bol prípad Ondreja. Niečo sme si s ním už odžili, tak som čakala, že novému príbehu dodá ten správny vietor.
A dodal! :)
Kapitoly sa striedajú - raz príbeh rozpráva ON, raz ONA. Beriem to ako plus.
Čo ma však zarazilo je dĺžka kapitol. Lucia vždy dostala priestoru až-až, no na Ondreja zostali sotva dve strany. Niekedy len jedna. Dúfala som, že sa dočkáme viac slov práve od neho. Že uvidíme aj Kaťu a Zuzku z prvej knihy. Čakala som, že pochopí, že peniaze nie sú všetko. Alebo že aspoň prestane robiť tie isté hlúposti a chyby, ale...
Márne.
Čo už.
Aj nepoučiteľných hrdinov občas treba.
Možno sa spočiatku snažil, no po pár kapitolách došlo na Luciin výrok:
"Nepokúšaj sa to uhrať na slušného chlapca, aj tak ti neuverím."
A tak sa dostávam k Lucii.
Mala všetko, čo hlavná hrdinka potrebuje. Myšlienky a názory, čo nezapadali do priemeru. Pocity, ktoré vám vezmú dych. A úvahy, ktoré vás občas privedú do pomykova... a občas vám pripomenú vaše vlastné.
Chápala som ju.
Skoro vo všetkom.
"Súvisí to s tvojím tetovaním?" napadne mi.
Prikývne.
"Aj moje je o vzťahu. K životu. A k mame. Nechcem bodku za tým, čo sa stalo. Potrebujem pokračovanie. Tri bodky. Nádej, chápeš."
_________________________________________________
Záverom:
Koniec bol na môj vkus uponáhľaný a situácia zbytočne vyhrotená, ale knihu napriek tomu hodnotím kladne. Mala svoje kúzlo, svoju hĺbku, svoje posolstvo. A tak zvláštne sa ma dotýkala, že som si niektoré pasáže musela prečítať viackrát...
_________________________________________________
Majte krásny deň!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára