MiniRecenzia: Magický advent

Ak si pri mene Zuzka Šulajová hneď spomeniete na Džínsový denník, nie ste sami. Mnohí z nás ho čítali na povinné čítanie. A mnohých uchvátila aj celá séria...
No a dnes autorka prichádza s ďalším "denníkom," vážení! :)

Názov: Magický advent

Autor: Zuzka Šulajová

Počet strán: 463

Anotácia:

Gymnazistka Sofia je uznávaná blogerka bláznivo zaľúbená do Sama, pri ktorom stráca reč. Jej najbližšej dôverníčke a poradkyni Karine sa tiež nedarí zaujať idol svojich snov. Takže obsah ich rozhovorov a trápení je jasný.

Po otcovej tragickej smrti na lazoch Sofia odmieta chodiť s mamou každý víkend za starým otcom na miesto spojené s bolestnými spomienkami. Pred Vianocami sa však stav starého otca natoľko zhoršil, že potrebuje stálu opateru. Mama si vezme neplatené voľno a Sofia ju chtiac-nechtiac musí nasledovať na lazy neďaleko Banskej Bystrice. Rozlúčka so spolužiakmi a Rusovcami je pre ňu ťažká, ale dúfa, že sa čoskoro vráti.

Na lazoch sa jej otvorí nový svet. Celou bytosťou vníma okolitú zimnú prírodu, nové priateľstvá, vzťahy a zvyky spojené s adventom. Zoznámi sa s bratmi zo susedstva, sú iní ako bratislavskí spolužiaci. Obyvatelia okolitých domov prijmú Sofiu medzi seba a vtiahnu ju do svojich osídiel láskavosti. V drevenom domčeku, v „kúdeľnej izbe“ dievčatá z lazov zasvätia Sofiu do veštenia z olova a z halušiek. Sofia sa zblíži aj so starým otcom a na lazoch zažíva neuveriteľnú pohodičku: sviečky, čajíčky, deka, knižky a za oknami sneh a cencúle. Odrazu si uvedomí, ako veľmi sa jej tu páči.

Momentálne mi je fakt ľúto, že som to dočítala...
Akože fakt.
Taký pekný príbeh. Taký uvoľnený. Taký ľudský. Taký SLOVENSKÝ! Tých rýdzo slovenských knižiek som tento rok prečítala azda najviac za celý svoj život a asi na nich začínam byť jemne závislá :D
(Len jemne! Sľubujem!)

No ale späť k recenzii...
Nebudem vám klamať. Prvých sto strán bolo pre mňa čisté utrpenie, keďže na školu nemám pekné spomienky a veľmi nerada sa vraciam do tých rokov. A táto knižka je... strašne autentická! Všetky tie (miestami prízemné) rozhovory, dianie, prezývky učiteľov a veci spojené s učením mi pripomenuli presne to, na čo nechcem myslieť.
Zvrtlo sa to, až keď sa Sofia dostala na lazy :))

Takže čo vlastne na tejto knihe milujem?

V prvom rade je to prostredie! Úžasná príroda a vrelé susedské vzťahy vytvárajú nezameniteľnú atmosféru. A asi už viete, že na tej mi v príbehoch veľmi záleží. Popri Sofiinom rozprávaní som sa teda cítila ako doma a fakt sa mi tam páčilo :3

Aká je moja obľúbená postava?

Dunčo! ♥

Konečne pes, ktorého nevyhodili z deja po prvej strane! Konečne pes s plnohodnotnou úlohou v príbehu! Konečne pes, na ktorom ostatným záležalo!

Nechápte ma zle, nebola to kniha o psovi, ale bol vítaným bonusom a krásnym spestrením!

A čo hovorím na romantickú zápletku?

Niekde som čítala názor, že vraj tam bolo chalanov priveľa a že si čitateľ nestihne obľúbiť len jedného z nich. Ale popravde... nezdieľam ho. Jasné, chlapcov tam bolo dosť. Ale mali také rozdielne charaktery, že som ich od seba rozoznávala s ľahkosťou a každý dostal priestoru tak akurát ;)

A Sofia sa nikam neponáhľala. Dala citom dostatok času, aby sa uležali. Láska v tomto príbehu preto nie je prvoplánová a koniec som si patrične užila. Bol tak správne šťastný a tak správne sladký. Presne tak, ako to mám rada... a ďalej už nečítajte, bude to samý spoiler :D

Beriem to teda ako oddychové sviatočné čítanie?

Áno aj nie. Pri knihe som prebdela pár nocí a nevedela sa od nej odtrhnúť, ale rozhodne ju nehodnotím ako ľahkú jednohubku, ktorá vám okrem odpočinku nič nedá.

Práve naopak. Magický advent má hĺbku!

Takú tú nádhernú, pri ktorej zatajujete dych...

Nad našimi hlavami sa rozprestierali zasnežené koruny stromov, ponad ktoré dnes vzlietla starkého duša.

Plakala som.

A Lacova ruka vkĺzla do mojej upotenej a zovrela mi ju.

Bolo to čarovné a silné.

Plakala som ešte viac.

Ja viem, ja viem... mala by som vyzdvihnúť radšej humor a opis slovenských tradícií.
Ale som blázon, čo hľadá hĺbku v knihách, kde by ju nikto nehľadal...
A skrátka milujem takéto pasáže ♥

Knihu kúpite napríklad v Panta Rhei alebo Martinuse.
Na svedomí ju má vydavateľstvo Tratran.

Všetkým vám prajem magický advent, priatelia :')

Moje jesenné čítanie II.

November 2019

...alebo mesiac v znamení contemporary!

"Ticho na place," zavolal Noah. "Klapka připravená, zvuk jede, kamera jede."

"Akce!" křikl Remy.

Nová kniha od Kasie West je nutnosť. Vždy! Predchádza tomu celý rok tešenia a úžasný záchvat šťastia, keď ju konečne držím v rukách :3
První opravdový polibek ♥
A prečo?
Pretože jej štýl písania je dokonale ľahký a pútavý.
Pretože všetky jej postavy sú mi sympatické.
A pretože nám dovolí prežiť niečo, čo sa nestáva každý deň! Či už je to výhra v lotérii, strávenie víkendu v zamknutej knižnici, splašenie náhradného partnera na parkovisku tesne pred maturitným plesom, a tak ďalej a tak ďalej...
A čo nás čaká v tejto?
Natáčanie filmu! *-*
Takže ak ste niekedy snívali o tom, že sa stanete hviezdou filmového plátna alebo že sa aspoň prídete pozrieť na plac, rozhodne po nej siahnite ;)
Mimo to na vás čaká poctivá dávka romantiky a záhada...
Ktože sa to snaží Lacey Barnesovej uškodiť?
Och, a Donavan bol tiež skvelý! Síce mu k dokonalosti chýbalo ešte trochu rozvinúť jeho charakter, ale aj tak som scény s ním hltala od prvej kapitoly :33
Skrátka... úžasné odpočinkové čítanie, ktoré si vychutnáte!

Zlomení ľudia sa neukrývajú pred svojimi príšerami. Zlomení ľudia sa nechajú zožrať.

Ach, Eliza, Eliza, Eliza...
Podľa recenzií to vraj malo byť zlaté. Ale ja nie som taký typický fanúšik. Asi ničoho. Určite nie tak veľmi, aby som sa napríklad prezliekla za postavu v knihe. Áno, páčia sa mi isté knihy. Áno, niektoré knihy totálne a absolútne milujem. Ale že by som ich milovala až tak...? Asi preto to z môjho pohľadu bol trošku divný príbeh.
V prvom rade však oceňujem komiks. Páčilo sa mi, ako sa prostredníctvom neho pomaly vykresľoval celkom iný dej a hlavne sa mi páčili stránky s Amity a Farenom ♥
A z tej základnej dejovej linky ma oslovili najmä úvahy o umení (či už písaní alebo kreslení), o tvorení vlastného sveta a postáv. Myslím, že ak ste tiež spisovateľmi a ak sa cítite zaseknutí vo vlastnej tvorbe, táto knižka je niečo, čo by vám mohlo pomôcť :)
No a čo sa týka Wallaca... tak ten sa mi nepáčil. Vôbec. Romantická linka šla teda úplne mimo mňa. A záver v štýle - začnite chodiť k psychológovi a všetky vaše problémy sa vyriešia - tiež nemusel byť, lebo mi prišiel fakt silený.
Ale napriek tomu všetkému je Eliza a more príšer knihou, ktorú by som si pokojne prečítala ešte raz! Už len kvôli tomu ľahkému štýlu písania a spisovateľským citátom :3

Ďakujem aj všetkým ostatným autorom a autorkám príbehov, ktoré majú šťastný koniec. Vďaka vám ešte aj ja stále verím na ten svoj.

Áno, presne tak, toto nie je úryvok z príbehu, ale z poďakovania na jeho konci. Ale dokonale to vystihol :)
Šťastné konce sú život, vážení!
Verte na ne.
Píšte ich a čítajte ich s radosťou.
A nikdy - vážne NIKDY - sa na ne nesťažujte! :D
Budem sa toho tiež držať, takže nepoviem ani jediné krivé slovo na bonusovú kapitolu.
Čo sa knihy ako celku týka...
Nie je to YA, bohužiaľ. Toto bol celý problém. Postavy boli na mňa príliš staré, takže som sa do nich nijak extra nevžívala. Ale je to len môj problém, takže vy si Cudzinca z papiera smelo kúpte ;)
Inak to bolo pekné.
Akože fakt PEKNÉ!
Miestami sladké a vtipné, a potom naopak smutné a hlboké...
Krásna bodka za novembrom :3

Prvý diel Môjho jesenného čítania nájdete TU.

Majte krásny deň!

MiniRecenzia: To, čo nás spája

A je to tu! Voľné pokračovanie knihy Drž ma, keď padám je na pulte kníhkupectiev a ponúka príbeh o Ondrejovi. Teda... aspoň čiastočne.

Názov: To, čo nás spája

Autor: Miroslava Varáčková

Počet strán: 184

Anotácia:

Stredoškoláčka Lucia má takmer bezstarostný život. Jediné, čo jej chýba, je mama. Zmizla pred rokmi a nikto nevie kam. Kým Lucia stále verí v zázrak, otec by najradšej zabudol a robí všetko pre to, aby zabudla aj ona. Lucia sa voči jeho postoju tvrdohlavo búri, osamelosť lieči chlapčenskými bozkami, klame a robí hlúposti. Nečakané pochopenie nájde u Ondreja, ktorého iba nedávno spoznala a s ktorým ju spája viac ako iba tetovania. Obyčajný začiatok krehkého kamarátstva vyústi do vzťahu, na ktorý nie je pripravený ani jeden z nich. Pre Ondreja znamená veľký otáznik a pre Luciu trojbodku, za ktorou vidí nádej. Zvládnu to?

Najprv by som sa rada vyjadrila k prvej knihe - k príbehu troch súrodencov, ktorí čelia násilníckemu otcovi a alkoholikovi. Dlho som ju odkladala. Ležala mi na poličke skoro rok a keď som sa ju napokon odhodlala vziať do rúk, veľmi ma neoslovila. S odstupom času to ale vidím inak. Niekedy sa k nám totiž dostanú knihy, na ktoré ešte nie je ten správny čas, správna nálada alebo správne okolnosti. A také knihy si zaslúžia druhú šancu.

S týmto pokračovaním je to však iné. Toto som si musela prečítať hneď, lebo...

Ondrej.

Niežeby sa mi v prvej knihe nejak extra páčil, no vďaka jeho predchádzajúcim zážitkom som sa domnievala, že bude mať hĺbku.

Takú tú skutočnú.

Mnoho autorov sa snaží vytvoriť trojrozmernú postavu tým, že jej dá zlú minulosť. Ibaže to veľakrát nepomôže. Nestačí to o postave vedieť. Vy to s ňou musíte prežiť! A to bol prípad Ondreja. Niečo sme si s ním už odžili, tak som čakala, že novému príbehu dodá ten správny vietor.

A dodal! :)

Kapitoly sa striedajú - raz príbeh rozpráva ON, raz ONA. Beriem to ako plus.
Čo ma však zarazilo je dĺžka kapitol. Lucia vždy dostala priestoru až-až, no na Ondreja zostali sotva dve strany. Niekedy len jedna. Dúfala som, že sa dočkáme viac slov práve od neho. Že uvidíme aj Kaťu a Zuzku z prvej knihy. Čakala som, že pochopí, že peniaze nie sú všetko. Alebo že aspoň prestane robiť tie isté hlúposti a chyby, ale...
Márne.
Čo už.
Aj nepoučiteľných hrdinov občas treba.

Možno sa spočiatku snažil, no po pár kapitolách došlo na Luciin výrok:

"Nepokúšaj sa to uhrať na slušného chlapca, aj tak ti neuverím."

A tak sa dostávam k Lucii.
Mala všetko, čo hlavná hrdinka potrebuje. Myšlienky a názory, čo nezapadali do priemeru. Pocity, ktoré vám vezmú dych. A úvahy, ktoré vás občas privedú do pomykova... a občas vám pripomenú vaše vlastné.
Chápala som ju.
Skoro vo všetkom.

"Súvisí to s tvojím tetovaním?" napadne mi.

Prikývne.

"Aj moje je o vzťahu. K životu. A k mame. Nechcem bodku za tým, čo sa stalo. Potrebujem pokračovanie. Tri bodky. Nádej, chápeš." 

_________________________________________________

Záverom:

Koniec bol na môj vkus uponáhľaný a situácia zbytočne vyhrotená, ale knihu napriek tomu hodnotím kladne. Mala svoje kúzlo, svoju hĺbku, svoje posolstvo. A tak zvláštne sa ma dotýkala, že som si niektoré pasáže musela prečítať viackrát...

_________________________________________________

Kúpite ju napríklad na Martinuse alebo na stránke vydavateľstva Slovart.

Majte krásny deň!

Spisovateľské výročia

Som si skoro istá, že každý z vás vie, kedy má narodeniny a meniny. Želáme si počas tých dní všetko najlepšie, dávame si darčeky a pripomíname si, ako nám záleží jeden na druhom.

Ale čo spomienkové výročia?

Máte nejaké?

Také, o ktorých nikto nevie a sú len a len vaše?

Ak áno, tak to ste šťastní ľudia. Ak nie, tak by ste ich určite mali mať. Tieto výročia nám totiž pripomínajú, akú dlhú cestu sme prešli, čo všetko sme zažili a aké to bolo krásne...

Musím priznať, že mám len veľmi málo pekných spomienok (o čom ste sa už dočítali v Odvrátenej tvári smútku), a tak som sa jedného dňa rozhodla, že s tým niečo urobím. Že si ich budem zapisovať a sprítomňovať každý mesiac.

Ale nebolo to také ľahké, ako to znie...

Všetky moje pekné spomienky sa po čase začali podfarbovať smútkom bez ohľadu na to, ako úpenlivo som sa ich snažila oživiť. Na moju pamäť sa skrátka nedá spoľahnúť. Vždy si nájde len nepekné detaily a tie si ponechá, zatiaľ čo ostatné pošle preč. A tak som došla k záveru, že jediné nemenné spomienky sú tie príbehové.

Slová nikto nezmení. Proste sú. Stále rovnaké. Stále svieže. Stále dokonalé.

A takto som si začala tvoriť mini-výročia.

Vždy, keď začnem písať novú knihu, poznačím si ju do diára skratkou. Napríklad 16.11.2014 som začala písať Psie tajomstvo a dodnes mám pri každom šestnástom dni v mesiaci riadok:

Spomienka na PT ♥

Jednoduché, však? A navyše účinné! Vďaka spomienkovým výročiam mám stále pred očami, čo všetko sa mi už podarilo vytvoriť, aké úžasné postavy som spoznala a koľko mám s nimi zážitkov. Síce len na papieri, ale aj tak.

Pokojne to skúste tiež :)

No a teraz...

Asi ste si všimli ten dátum.

16.november

Moje najväčšie spisovateľské výročie. Moja prvá kniha, ktorú sa mi podarilo dokončiť. A DNES je to presne 5 rokov! *-*

Bola by škoda neosláviť to...

Takže som sa rozhodla napísať list svojmu mladšiemu ja a vrátiť sa do čias, kedy to všetko začalo. Zaspomínať si, čo som odvtedy musela prekonať. A tak trochu svojej 16-ročnej verzii poradiť, ako sa popasovať s trápeniami lepšie O:-)

Ona si to možno neprečíta (kým niekto nepostaví stroj času), ale môžete aspoň vy.

Smelo do toho.

___________________________________________________

     Kim,

     dnes je ten deň, keď začneš písať svoju prvú knihu. Svoj prvý príbeh, na ktorom Ti tak veľmi záleží. Je pre Teba všetkým, ja viem. Viem, že sa tešíš a že z neho budeš nadšená. Už teraz Ťa vidím, ako si pritískaš k hrudi prvých 22 strán a predstavuješ si samu seba ako slávnu spisovateľku. A tak je to fajn. Nikdy nenechaj ľudí, aby ti tú predstavu vzali alebo pokazili. Ty skrátka musíš veľa snívať.
     Skúšala si to napísať už toľkokrát, ale nikdy to nevyšlo, ale ja Ti niečo prezradím - teraz to vyjde. Toto je ono. Toto je tá verzia Psieho tajomstva, na ktorú si čakala. Tak si to uži. Užívaj si plnými dúškami každú kapitolu...
   Ale bohužiaľ nemám len pekné správy. Nie všetko dopadne podľa Tvojich predstáv. Nesmiem Ti prezradiť veľa, lebo by som pokazila Tvoju cestu, ale dám Ti aspoň pár rád, ako to všetko prežiť a spraviť čo najlepšie.
     Po prvé - až budeš hotová, nechaj Psie tajomstvo ísť. Viem, že je to krásna kniha. Viem, že je to momentálne Tvoj jediný príbeh a že ho pokladáš za vrchol všetkého. Ale v Tvojom srdci sa ich ukrýva oveľa viac. Oveľa viac krásnych príbehov a úžasných postáv, ktoré čakajú len a len na to, až ich objavíš. Buď teda zvedavá. Dívaj sa dopredu. Nechaj sa viesť. Tvoje srdce už vie, čo potrebuje.
     Po druhé - aj keď sa teraz cítiš mizerne, nebude to vždy tak. Neskončíš pri tom, že sa budeš každý deň snažiť dať svoje zúfalé pocity na papier. Nebudeš písať len príbehy plné melanchólie a nebude sa v každej z Tvojich kníh odohrávať nejaká tragédia. Jedného dňa sa oslobodíš od zlých spomienok a Tvoj svet ožiari slnko. Len vyčkaj.
     A po tretie - nikam sa neponáhľaj, času je dosť. Nemusíš nutne vydať každý príbeh. Netráp sa negatívnou odpoveďou z vydavateľstva. Možno nevezmú ten prvý, druhý, a možno ani ten ôsmy, ale jedného dňa sa to podarí, ver mi.
     Pamätaj si to a vždy statočne ochraňuj svet, čo si nosíš v srdci. A hoci nebudú všetky príbehy o Tebe a o M., kúsok z vás tam naveky ostane. V každom z nich.

S láskou,

Tvoje skúsenejšie JA

Moje jesenné čítanie

September / Október 2019

Čo mám prečítané? Čo ma zaujalo? Ako vybrané knihy hodnotím? Moje názory, pocity a myšlienky nájdete v tomto článku, a kto chce radšej anotácie a hodnotenia iných ľudí, stačí kliknúť na názov.

Užite si to :)

Koniec leta patril knihe Má první láska od Tanji Voosen. Nenechajte sa však oklamať sladkým názvom. Ak si myslíte, že sa dočkáte lásky na prvý pohľad a že hrdinovia budú spolu prakticky od začiatku, tak sa totálne mýlite. Dve tretiny knihy stratia hádkami. A v momente, keď vám ich nekonečné výmeny názorov a všadeprítomný sarkazmus začnú liezť na nervy, uzavrú prímerie! Perfektné načasovanie, Tanja ;)

No úprimne, romantická linka ma veľmi nechytila. Oveľa viac ma zaujímali rodinné vzťahy našej Cassidy: matka, ktorá neustále hľadá toho pravého, chýbajúci otec a napokon mladší brat, ktorý sa jej pomaly, ale isto odcudzuje. Nesmieme zabudnúť ani na silné priateľstvo s Lorn, ktoré je tu zobrazené naozaj pekne a podarí sa mu prekonať všetky prekážky.

A konečne sa dostávam k tomu hlavnému bodu - Rozchodová agentúra Cassidy Casterovej! To bol geniálny nápad! Škoda, že tých rozchodov v priamom prenose nebolo trochu viac :D

Slza od Lauren Kate je prezentovaná ako začiatok romantickej fantasy série. Ale popravde... romantiky sa dočkáme až na samom konci. Hlavní hrdinovia sa stretnú len párkrát a nikdy spolu nezostanú dlho. Dej navyše brzdia dlhé opisy prostredia a všetko plynie akosi spomalene. Dokonca aj dialógy sú pretkané úvahami a odbočeniami. Čo však oceňujem je: spracovanie Eurekiných pocitov po strate mamy, využitie legendy o Atlantíde a v neposlednom rade som s čitateľským zážitkom spokojná aj vďaka tomu, že všetky tajomstvá do seba zapadli a boli vysvetlené. Tak to má byť! :)

Ninu Protušovú vám snáď už predstavovať nemusím. Na svedomí má knihu Mira, ktorú som čítala prednedávnom a ktorá... povedzme, že nebola mojou šálkou kávy. Čiernu schránku som preto brala do rúk veľmi opatrne. Ale neľutujem! Práve naopak. Mira a Čierna schránka ani nemôžu byť rozdielnejšie...
Zatiaľ čo Mira mi prišla umelá, chaotická a s ťaživou atmosférou, ktorá neopúšťala knihu do poslednej strany, v Čiernej schránke som sa cítila ako doma.
Zo stránok dýchala nezameniteľná tajomnosť! Okrem hlavnej dejovej linky sa tu našlo mnoho osudov vedľajších postáv, ktoré boli navzájom prepletené... a ja milujem, keď kniha dáva viac než len príbeh hlavných hrdinov :)
Čo sa týka hlavnej hrdinky...
Teda počkať!
Táto kniha schováva jeden klam, ktorý sa mi podarilo odhaliť veľmi rýchlo - Marisa nie je hlavná hrdinka. Možno sa ňou snaží byť a možno jej to spočiatku ide, no len čo sa na scéne zjaví Gregory, strčí ju do vrecka! :D
A tak sa dostávam k...
Gregory&Damiana
Ich dvoch som si zamilovala od prvej stránky :3
A samozrejme som im držala palce. Doslova. Fakt som si želala, aby Marisa bola dosť hlúpa na to, aby ju Gregory obalamutil sladkými rečami a vymenil za Damianu.
- POZOR SPOILER! -
A podarilo sa to!
Takže...
Ak si v tejto chvíli myslíte, že vyhral najväčší zloduch a že z toho vyšiel beztrestne - máte pravdu, je to tak :D
Ale nie na sto percent.
Gregory totiž nebol zlý. Aspoň podľa mňa nie. Láska k Damiane mu dávala hĺbku, ktorá mi u postáv z iných kníh chýba, a samozrejme bol bez svojej priateľky nešťastný.
Nešťastný!
Bol pre ňu ochotný spraviť čokoľvek.
Viete...
V láske a vojne je všetko dovolené. A preto si myslím, že na konci Čiernej schránky nezvíťazilo zlo nad dobrom, ako mnohí tvrdia.
Nie.
Zvíťazila LÁSKA, vážení!
Len sa na to musíte pozrieť z toho správneho uhla ;)

Záverom...
Čierna schránka spoľahlivo zatienila prvé dve knihy a stala sa niečím, k čomu sa budem rada vracať. Naozaj mám chuť čítať znova. A to je neklamný znak skvelého príbehu! :)

♥ G&D ♥ 

Majte sa krásne!

Rozhovor so Simonou Kutišovou

Srdečne vás vítam pri ďalšom rozhovore!

Iste si pamätáte knihu, ktorá sa na mojom blogu objavila ako prvá a ktorá si vďaka svojmu svižnému deju, príjemnej atmosfére a hlbokému posolstvu vyslúžila mnoho pozitívnych recenzií...

A čitateľské srdcia si získava dodnes. Vrátane toho môjho.

Reč je samozrejme o Srdci pre Mirku :)

"Simona Kutišová (1992) sa narodila v Topoľčanoch. Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Miluje jar, hudbu, knihy a svoju prácu. :-) Počas rokov, keď sa venovala dobrovoľníctvu, sa naučila, že hoci nedokáže iným zmeniť celý život, určitú jeho časť áno a v tom by rada pokračovala aj prostredníctvom písania kníh. Doteraz jej vyšli dve knihy - Adonis v tričku a Šepot dúhy."

(Zo stránky Vydavateľstva Maxim)

Ste zvedaví, čo táto talentovaná autorka odpovedala na otázky o písaní? Tak hurá na to! :)


1. Ste autorkou kníh Adonis v tričku (Motýľ, 2014), Šepot dúhy (Trio Publishing, 2017) a Srdce pre Mirku (Maxim, 2019). Ktorá sa Vám písala najľahšie a ktorá naopak najťažšie?

Najľahšie sa mi písala prvá – Adonis v tričku. Mala som 17, nič som neriešila, bol to príbeh pre potechu. Nebol písaný s ambíciou vydať ho, to som skúsila až o pár rokov neskôr. Pri ďalších knihách som už pociťovala väčšiu zodpovednosť, chcela som obsahom poukázať na konkrétne oblasti života. Neviem povedať, ktorá z nich sa mi písala najťažšie, lebo každá bola ťažká svojím spôsobom. Pri Šepote dúhy som si sama poplakala a ani teraz ju radšej na niektorých stranách neotváram. A v Srdci pre Mirku mi dala zabrať najmä prvá polovica knihy. 


2. Koľko času venujete úpravám rukopisu?

Každá knižka je iná svojím obsahom, takže aj úpravy vždy zaberú rôzny čas. Ale následné úpravy (po dopísaní príbehu) mi zaberú približne 3 mesiace.


3. Majú Vaše postavy základ v skutočných ľuďoch alebo sú celkom vymyslené?

Myslím, že autor nedokáže nejakú postavu úplne vymyslieť, ak má byť uveriteľná. Vždy v sebe nesie prvky niečoho, s čím sa stretol u iných ľudí, len si tie prvky podľa potreby nakombinuje.


4. Ste skôr ranné vtáča alebo nočná sova? A v ktorej časti dňa sa Vám najlepšie píše?

Ranné vtáča teda rozhodne nie som, hoci paradoxne do práce vstávam skoro (aspoň pre mňa :D)  a vždy sa nesmierne teším nazad do postele. A nie som ani typická nočná sova, niekedy vydržím dlho, ak píšem/čítam, a inokedy by som už o ôsmej večer odpadla do perín. Najlepšie sa mi píše vtedy, keď ma navštívi múza, bez ohľadu na časť dňa. No väčšinou je to nevhodný čas, bohužiaľ. :)


5. Píšete každý deň? Prípadne sledujete si aj počet slov, ktoré napíšete na jeden záťah?

Tvorím skôr nárazovo, keď ma „chytí slina“. Slová si nesledujem, ale ak napíšem naraz 5 strán vo Worde, búcham šampanské.


6. Predstavujete si počas čítania/písania tváre jednotlivých postáv?

Ja osobne pri čítaní nepotrebujem opis postáv, nikdy si ho nezapamätám, stačí mi vedieť, či je postava pri tele alebo štíhla, ak je to podstatné pre dej. Keď píšem, tak sa snažím postavy opísať kvôli čitateľom, no v mojej hlave nemá ani jedna tvár ostré kontúry a netuším, ako vyzerajú. Iba Mirkina tvár z knihy Srdce pre Mirku sa mi nápadne podobá na dievča na obálke, ktorá je dokonalá. :)

7. Máte medzi spisovateľmi vzor?

Nemám. Občas si po prečítaní dobrej knihy vzdychnem: „kiežby som aj ja tak vedela písať“. Je to však chvíľkové, lebo každý autor má svoj nezameniteľný rukopis, štýl a náhľad na svet a ak sa niekto snaží napodobňovať iného autora, nemusí to dopadnúť dobre.


8. Už Vám nejaká kniha zmenila život?

Nie. :)


9. Máte niečo rozpísané a môžeme sa teda tešiť na ďalšiu knižku z Vašej tvorby?

Rozpísané mám, ale zatiaľ neviem povedať, či a kedy vyjde nová knižka. Uvidíme, čo prinesie budúci rok. Určite však dám svojim čitateľom včas vedieť. :) 


10. Nedávno ste sa zúčastnili knihomoľského zrazu v Bratislave. Aké sú Vaše dojmy z tejto akcie?

Bolo to príjemné stretnutie, spoznala som naživo milovníkov kníh, ktorých som doteraz registrovala len prostredníctvom ich blogov či bookstagramov, a aj nové kolegynky autorky, priniesla som si nové knižky... Najviac sa mi páčilo, že usporiadateľka Kaja sa do organizácie vrhla s entuziazmom a najmä so srdcom, čím zabezpečila príjemnú atmosféru. Milujem drobnosti, ktorými iní dajú najavo, že ich niečo baví, že im na druhých záleží... A vážim si, že ma oslovila s ponukou zúčastniť sa. Myslím, že podobné akcie sú vždy prínosným zážitkom pre všetkých prítomných. :)

Bonus: Na instagram pridávate aj fotky svojich domácich maznáčikov. Nepredstavíte nám ich? :)

Mám mačky Rozu, Mici a malú Čiči (skratka od Hapčí, lebo stále kýcha :)). A psa Cira. 

Za tieto úprimné, pravdivé a inšpiratívne odpovede patrí Simone Kutišovej jedno veľké ĎAKUJEM. Snáď ste si ich čítanie užili rovnako ako ja :)

Recenziu na Srdce pre Mirku nájdete TU.

A nezabudnite autorku sledovať na Facebooku aj na Instagrame ;)

Majte sa krásne!

Rada nad zlato

"Je to nemožné," povedala pýcha.

"Je to riskantné," povedala skúsenosť.

"Nemá to zmysel," povedal rozum.

"Aspoň to skús," zašepkalo srdce.

A koho počúvate vy? :)

Dnes budeme hovoriť presne o tom tichom hlásku, ktorý nám celé dni a noci našepkáva, čo je pre nás správne. Nie iní skúsení ľudia. Ani žiadne všeobecne zaužívané pravidlá...

Len ten tichý hlások.

Nechajte ho aspoň na chvíľu vyniknúť.

______________________

Fajn. Máte? Počujete ho? A teraz k veci. Aj tento článok bude o písaní, ale nebude iba o mne a nebude plný rád. Vlastne bude skôr o tých radách, ktoré sa na nás valia z každej strany a ktoré skôr či neskôr počúvneme v dobrej viere, že nám pomôžu.

Chyba. Nepomôžu. Ale k tomu sa dostanem.

Viete, o písaní sa toho už nahovorilo veľa. Keď som v šestnástich písala svoje prvé väčšie dielko, zadala som do googlu magickú formulku: "ako napísať knihu" a neskôr aj "ako vydať knihu." Celé noci som prechádzala tie zaručené rady a návody, čo robiť, čo nerobiť, prípadne ako to robiť lepšie. Celé dni som to porovnávala s tým, ako píšem ja...

A aká je pravda?

K ničomu to neviedlo. Po takomto hľadaní som nenapísala ani slovo, žiadnu radu sa mi nepodarilo aplikovať a v ničom som sa nezlepšila.

Na písanie totiž neexistuje návod.

Možno vás niekto donúti, aby ste písali aspoň tisíc slov denne. Možno vám niekto natlačí do hlavy, že váš námet na knihu je totálne otrepaný a nemá cenu ho písať. Možno vám niekto povie, že nemáte talent. Že vašej knihe niečo chýba. Že je to nuda. Že máte zlý štýl. Že by ste nemali písať toľko nudných opisov. Že vaše postavy konajú nelogicky... a tak ďalej a tak ďalej.

A keby som v tej chvíli bola pri vás, povedala by som len toto: Každému sa páči niečo iné.

Všetky moje obľúbené knihy zožali veľkú kritiku. Vezmite si napríklad Triašku od Maggie Stiefvater. Kniha, ktorú milujem a nedám na ňu dopustiť. A kliknite si teraz na jej názov (hodí vás to na Matinus) a prečítajte si niektoré recenzie...

Vidíte? Ľudia z nej nie sú nadšení. Dovolím si tvrdiť, že asi nebola pre nich. A čo na to Maggie? Bola to prvá a posledná kniha od nej, ktorú som si zamilovala. Tie ďalšie sú plné napätia a zvratov, a majú dosť blízko k hororu... a... mne sa to nepáči. Ľudia po celom svete ich ospevujú a mne je smutno, že si nezachovala štýl z prvej knihy.

Už chápete? Nikdy nevyhoviete každému.

Ale môžete vyhovieť sebe.

A o tom má byť tento článok.

V roku 2016 sa ma svet snažil presvedčiť, že cukor už do fantasy nepatrí a že by som mala písať niečo iné. Tak som napísala. Napísala som normálnu knihu, obyčajný dievčenský román, ktorý som následne chcela vydať... a teraz som rada, že sa mi to nepodarilo.

Nebola som to ja.

Keď som sa o celé mesiace neskôr - presnejšie 4.marca 2017 - vrátila k fantasy a do svojho milovaného sveta, skoro som plakala od šťastia. Bol to neopísateľný pocit. Ako keď sa po dlhej ceste vrátite domov. K sebe. Ostala som tam až do dnešných dní a som nadmieru spokojná.

A čo tým chcem povedať?

Kašlite na nich. Na všetky rady, ktoré sa k vám dostanú.

Ak nosíte v hlave totálne otrepaný nápad na knihu, aj ten si zaslúži byť na papieri. Ak vás baví láska na prvý pohľad alebo milostný trojuholník (obľúbený predmet kritiky všetkých recenzentov), prečo by ste sa tomu mali vyhýbať? A ak vaša postava koná nelogicky, ale vás neopúšťa pocit, že by tak konať mala, načo to meniť?

Verte mi. Moje obľúbené knihy sú plné klišé. A nie je pravda, že klišé nikto nemá rád, pretože... klišé sa dá napísať aj excelentne a potom sú z neho všetci hotoví.

Tak na to myslite, až zajtra budete písať ďalšiu kapitolu ;)

__________________________________

P.S. Vždy som chcela byť spisovateľkou. Fakt veľmi. Ale až neskôr mi došlo, že to asi nebude taká sranda. Kedysi som si písanie užívala plnými dúškami, neriešila som, či je tamto alebo toto originálne, či tamto alebo toto dobre znie... bolo to len o mne a o klávesnici, o ničom inom. Teraz je to o neustálom premýšľaní. O neustálom posudzovaní. O neustálom kritizovaní. Občas pritom nehorázne trpím. Ale snažím sa na tom pracovať. Tak mi choďte príkladom a hlavne si verte ♥

MiniRecenzia: Zrod vlčej bojovníčky

Prečo je táto kniha iná ako ostatné? To sa dozviete v tejto recenzii :)

Názov: Spoločenstvo - Zrod vlčej bojovníčky

Autor: Laura Ensi

Počet strán: 251

Anotácia:

Raine Zair je v podstate celkom obyčajné a nenápadné sedemnásťročné dievča, ktoré študuje, brigáduje, zbožňuje svojich bratov a o láske zatiaľ len sníva. Jej pomerne všedný život sa však v okamihu obráti hore nohami. V jednu noc sa z nej stane výnimočná vlčica. Musí opustiť rodinu, odrazu na jej pleciach leží obrovská zodpovednosť za celú svorku a rieši aj otázku, koho si zvoli za životného partnera.
Číha na ňu množstvo nebezpečenstiev, mnohí usilujú o jej život a na jej pleciach je záchrana nielen vlčieho sveta...
Dokáže sa toto dievča vzdať toho, čo miluje najviac, aby zachránilo životy svojich najbližších? Dokáže vraždiť, aby prežilo?
Fantasy román plný vášne, nebezpečenstva a lásky si vás určite podmaní.

Top 7 dôvodov, prečo je toto vlčie fantasy iné:

1. Nie je len Vlkoch! Nájdeme tu aj Havrany a Myši. Čiže dokopy tri kmene. Aby ste ma správne pochopili, všetci sa vedia premeniť na zvieratá. A ja premeny skrátka milujem :3

2. Má DOKONALÚ obálku! Ak ste čítali článok Knihomoľská láska a všimli ste si tam fotku Triašky, čo je moje obľúbené vlčie fantasy, viete si to porovnať. Tamto je jednoduché a dvojfarebné. Toto je grafický skvost!

3. Je od slovenskej autorky. A napriek tomu sa odohráva v Amerike, čomu zodpovedajú aj mená postáv. Viem, že to veľa ľudí nemá rado - keď už od Slovenky, tak na Slovensku, nie? - ale musím vám povedať, že tu je geografická stránka pekne zvládnutá a verte mi, že si ľahko predstavíte vzdialenosti, aj keď o USA a Kanade nemáte ani páru ;)

4. Vlčiu svorku tu vedie dievča. DIEVČA. Nemyslím to tak, že by k sebe nemala nikoho do páru. To mala. Ale... aj tak bola tá výnimočná, najlepšia a najdôležitejšia ona. Spočiatku mi robilo problém si na to zvyknúť - stále som mala pred očami obraz vlka, ktorý stojí zoči-voči nebezpečenstvu, a vlčice prikrčenej pod jeho krkom, ktorá predstiera strach, aby ho chránila pred smrteľným uhryznutím. No prečo by to nemohlo fungovať aj opačne?

5. Osud tu má hlavné slovo. Hlavnú hrdinku to však vôbec netankovalo, ako som si všimla. So všetkým bola jednoducho zmierená. V priebehu niekoľkých strán si vybrala medzi dvoma chlapcami a bola pripravená s jedným z nich stráviť zvyšok života. Malo to svoje kúzlo, aj keď moja rebelská povaha káže: Z dvoch možností jedine tú tretiu! :D

6. Je plná kontrastu. Ak si myslíte, že prečítate 150 strán a presne viete, čo čakať od zvyšku knihy, totálne sa mýlite! Nastane totiž obrat. A to fakt OBRAT o 180 stupňov! Z našej Raine sa stane Alba a ja musím priznať, že túto stránku jej povahy proste žeriem *-*

7. Druhá časť ešte nevyšla. Viete, s pokračovaním je to niekedy ako so svadbou - do roka a do dňa. A keď sa to nestihne, tak sú z toho všetci nervózni. Tu to však neplatí. Na druhú časť si pekne počkáme do budúceho roka a ja budem právom happy, že s touto "recenziou" síce som rok pozadu, ale ešte nie je neskoro! O:-)

_____________________________________________________________________

Zhrnutie:

Zrod vlčej bojovníčky je skvelý začiatok série a zatiaľ si môžeme len predstavovať, čo nám prinesie ďalšia kniha. V každom prípade ju už teraz odporúčam všetkým milovníkom vlkov, svoriek, premien a fantasy kníh s nemalou dávkou lásky.

Zoženiete ju na Martinuse alebo na stránke vydavateľstva Maxim :)

_____________________________________________________________________

PS: Možno ste čakali, že budem hodnotiť romantickú zápletku...

A ja vás nesklamem! Cukru tu bolo požehnane. Hlavne v prvej polovici knihy a na jej konci. Čo sa však týka nášho alfa páru, dala by som viac priestoru Joshovi. Podstatne viac. Všetko sa totiž točilo okolo Raine a on mi prišiel len ako taký doplnok. Ale kým nie je vonku aj druhá časť, nič nie je stratené :)

Majte krásny deň a uvidíme sa pri ďalšom článku!

Rozhovor so Silviou Demovičovou

Leto s Alexandrom, Dievča iného chlapca, Prvý a posledný...

Že sú vám tieto knihy povedomé? A že ich milujete? Tak to si nemôžete nechať ujsť tento špeciálny rozhovor s ich autorkou! :)

"Silvia Demovičová miluje písanie, dobré knihy a zaujímavých ľudí. Do školy chodila tak rada, že vyštudovala učiteľstvo, aby ju mohla navštevovať aj ako dospelá. Žije v Trnave s manželom a synom, nepije kávu a neznáša upratovanie. Snaží sa držať motta: "Buď šťastná a rob šťastnými aj iných ľudí." Nemá talent na športy a chýba jej hudobný sluch, zato pečie najlepšie koláče. Píše pre mladých a o mladých, pretože si pamätá, aké skvelé, zábavné a zároveň ťažké bolo byť tínedžerkou, a rada by im odkázala, že v tom nie sú sami."

(Z úvodnej stránky knihy Prvý a posledný)

Ako ste iste čakali, pýtala som sa na písanie, inšpiráciu a knihy, a zo všetkých odpovedí som patrične nadšená. Snáď budete aj vy :) Tak hurá na to:


1. Všimla som si, že niektoré príbehy uverejňujete aj online. Líši sa v niečom písanie pre vydavateľstvo a písanie pre virtuálny svet (napríklad na Wattpade)?

Je to odlišné vo výbere tém a množstve času, ktoré nad príbehom strávim. Keď píšem príbeh pre Wattpad, každú kapitolu uverejním rovno po napísaní, takže už nemôžem po sebe meniť obsah, ak si o dve kapitoly zmyslím, že by sa mi hodilo niečo iné. Je to viac o improvizácii, preto je to pre mňa asi aj väčšia zábava. Ani pri výbere tém sa nemusím obmedzovať a lámať si hlavu nad tým, či by sa niečo takéto mohlo naozaj stať. Jednoducho píšem pre svoju radosť a dúfam, že tým pobavím aj niekoho iného. Pri písaní príbehu určeného do tlače som limitovaná tým, že by to malo byť čo najreálnejšie a tiež vždy strávim aj tri mesiace upravovaním a prepisovaním.

2. Čítali ste niekedy knihu, ktorá Vás zmenila? Prípadne aká je Vaša obľúbená?

Je množstvo kníh, pri ktorých som si po dočítaní povedala „Wow, toto je geniálna kniha“, a potom som našla ďalšiu, ktorá ma nadchla úplne rovnako. Klasikou pre mňa zostáva Anna zo Zeleného domu. Doteraz som neobjavila hrdinu, ktorého by som zbožňovala viac ako Gilberta :-D Veľmi sa mi páčila kniha Všetky skvelé miesta od Jennifer Niven a Eleanor a Park od Rainbow Rowell. Inak množstvo názorov na knihy nájdete aj na mojom wattpaďáckom profile, kam pridávam recenzie.

(Autorku nájdete na Wattpade ako LesanaDexter :)

3. Máte medzi spisovateľmi vzor?

Odjakživa som chcela písať ako Stephen King :-D Obdivujem jeho rozprávačský talent. Dokáže človeka doslova pohltiť a vtiahnuť do príbehu.

4. Robíte si pred písaním knihy kostru? Ak áno, držíte sa jej striktne alebo sa Vám už niekedy príbeh vymkol spod kontroly?

Vždy si v hlave urobím kostru a nikdy ju nedodržím :) Pre mňa je písanie tak trochu ako pozeranie filmu. Príbeh mi beží v hlave a občas mám pocit, že postavy ani nekontrolujem, iba zaznamenávam, čo robia. Žijú si vlastný život a niekedy koniec príbehu poriadne prekvapí aj mňa.


5. Aký to bol pocit, keď ste v ruke držali svoju prvú knihu? A prežívate ho pri každej alebo Vám to po štyroch knihách zovšednelo?

Bude to znieť čudne, ale vždy mám hroznú trému. Aj v škole som bola trémistka a zostalo mi to doteraz. Vždy sa vyplaším a pýtam sa, ako ľudia knihu prijmú, či sa bude páčiť, čo povedia na postavy, aké budú recenzie. Vydať knihu je ako vyjsť s kožou na trh. Kniha je kus z autora, takže človek to vníma, akoby všetci videli do jeho vnútra a posudzovali jeho samotného.


6. Už ste si od písania potrebovali vziať dovolenku?

Zatiaľ nie. Keby som mala viac času, asi by som väčšinu z neho strávila písaním :)


7. Napísali ste niekedy chat fiction alebo ostávate verná tradičnému spôsobu písania?

Už som nad tým uvažovala. Zatiaľ mám niekoľko príbehov, ktoré čakajú na napísanie a keď ich dokončím, zrejme skúsim aj chat fiction, lebo ma láka vyskúšať si to.


8. Inšpirujete sa pri vytváraní knižných postáv ľuďmi zo svojho okolia alebo je to iba o Vašej fantázii?

Je to pol na pol. Občas stretnem niekoho veľmi zaujímavého, alebo sa mi stane niečo zaujímavé a vtedy to upravím a prenesiem na papier. A niekedy len tak uvažujem nad tým, koho by som chcela stretnúť v akej situácii a potom tie myšlienky využijem v príbehoch.


9. Čo by ste poradili začínajúcim autorom, ktorí svoje diela odkladajú do šuplíka? Aby sa nebáli vyjsť s nimi na svetlo alebo majú počkať, kým si svojimi textami nebudú istí?

Pokiaľ nič neskúsia, nič nezískajú. Na druhej strane však nikto učený z neba nespadol (česť naozaj talentovaným ľuďom), takže by som im poradila, aby svoje písanie neskrývali, ale podelili sa oň najprv s priateľmi, neskôr s čitateľmi na nejakom portáli, aby získali spätnú väzbu. Dnes je množstvo rôznych stránok, kde si môžu nájsť fanúšikov a čitateľov rôznych žánrov. Ak budú reakcie pozitívne, potom sa treba pohrať s úpravami a gramatikou a vyskúšať šťastie vo vydavateľstve.


10. Máte medzi svojimi knihami obľúbenú alebo všetky milujete rovnako?

Mám doma knižnicu, ktorá praská vo švíkoch :) Rada si kupujem knihy, pretože sa k nim vraciam, ak ma oslovia. Zbožňujem všetky svoje knižky na poličkách. Knihy nikdy nesklamú.


11. Prezradíte nám, či sa už môžeme tešiť na ďalšiu knihu?

Zatiaľ vôbec netuším :)

Bonus: Máte domáce zvieratko?

Mám dve andulky :) Veľmi by som chcela psa a mačku, pretože som prázdniny zvykla tráviť u babky na dedine, ktorá chovala sliepky, králiky, psy a mačky a rôzne iné zvieratá a mne sa to veľmi páčilo, ale obávam sa, že zvieratká by boli u nás celé dni doma samé a to by ma mrzelo, takže aspoň z tých anduliek mám radosť.

Za rozhovor ešte raz ĎAKUJEM :)

A vy ostatní, ak nemáte ani jednu z vyššie spomínaných knižiek, rýchlo to choďte napraviť!

Vážne stoja za to ;)

Recenziu na posledný diel nájdete TU.

Majte sa krásne!

V rozdieloch je sila

Premýšľala som, ako napísať ďalší článok, a zasekla som sa na jednej veci...

Chcela som písať o ľuďoch. Ako sa neustále porovnávajú. Ako sa zároveň snažia zapadnúť a byť lepšími - mať krajšie oblečenie, štíhlejšiu postavu a drahšie auto napríklad.

Ale nebudem chodiť okolo horúcej kaše a písať frázy, keď vám to môžem povedať na rovinu.

Milujem fantasy.

Vážne. Úprimne. Milujem, keď sa pri čítaní nezaoberám realitou a vnímam len svet, ktorý sa zrodil v srdci autora. Milujem, keď v knihe neexistujú hranice. Keď je možné všetko.

Všetko!

Ale tak ako milujem fantasy, tak ho zároveň aj nenávidím...

Ľudia z neho spravili čosi kruté. Čosi temné. Čosi plné príšer, vrážd a démonov. A aby toho nebolo málo, predbiehajú sa, kto tej temnoty do kníh dostane viac. A pritom mňa na fantasy uchvacovala práve nadprirodzenosť lásky.

Lásky.

Niečoho krehkého, no predurčeného zvíťaziť.

Viete, láska v ľudskom svete mi príde iná. Taká nedokonalá. Taká obyčajná. Taká čudná v mnohých ohľadoch. Vzniká a zaniká, ako sa jej zachce. A často má podmienky.

Ale vo fantasy dostala úplne iný rozmer!

Stala sa nadprirodzenou. Krásnou. Dokonalou. Večnou.

Páčilo sa mi to.

Strašne.

Ale doba sa posúva vpred a lásku sme presunuli na druhú koľaj, takže dnes už čítam skôr contemporary.

A ako to mám s písaním?

Komplikovane...

Píšem fantasy, o tom niet pochýb. Keď stvoríte vlastný svet  a hovoríte o nadprirodzených bytostiach, nedá sa vaše dielo zaradiť nikam inam. Ale keby ste nahliadli dnu a prečítali si pár kapitol, pochopili by ste, že do tohto žánru celkom nepatrí.

Nie je tam žiadna temnota. Nie je tam nič veľkolepé. Nikto sa nesnaží zachrániť svet a nikto sa ho ani nesnaží zničiť. Na ďalšej stránke vás nečaká žiadny démon ani príšera. Nikto nevraždí pre potešenie.

A napriek tomu to funguje, chápete?

Dovolím si tvrdiť, že v mojich príbehoch nie je nuda. (Teda... ako pre koho, ale ja sa bavím :) A navyše si ich rovnako užije aj človek, čo fantasy neholduje.

Ale nie je všetko také ružové ako v tomto článku...

Už veľakrát som pochybovala. Nemala by som písať niečo iné? Alebo inak? Nemala by som sa učiť od svetovo uznávaných autorov? Nemala by som svoj svet zväčšiť, pridať temnotu a rozvíjať veľkolepý príbeh?

Porovnávala som svoje diela s inými knihami. Stále dokola. A nikdy z toho nevzišlo nič dobré.

Dalo by sa povedať, že na to nemám. Možno nemám až takú veľkú fantáziu alebo silný žalúdok, aby som len tak zabíjala svoje milované postavy...

Alebo som jednoducho stvorená na niečo iné.

"Ľudia, ktorí dosiahli úspech, vždy počúvali svoju dušu, išli za svojimi cieľmi, boli originálnymi, nie kópiami kópií. Robili to, čo cítili, nesledovali prehnane cestu druhých. Áno, je dobré sa inšpirovať, ako to robia úspešní, ale aj tak je najlepšie spraviť si to podľa seba."

(Pavel "Hirax" Baričák)

Tento úryvok z článku mi dal odpoveď. 

Možno nepíšem rovnako ako ostatní, ale prečo by to malo byť horšie? Prečo by som to nemohla robiť podľa seba?

Stále s tým trochu bojujem, ale som si istá, že jedného dňa to pôjde. Jedného dňa si budem veriť dostatočne na to, aby som už nikdy nespochybnila svet, čo si nosím v srdci. Ten svet, ktorý milujem. Ten svet, ktorý chránim. A ktorý nebudem meniť na obraz ľudstva.

A aký odkaz mám pre vás?

Buďte odvážni.

Nasledujte svoje srdce.

A ak niekam nezapadnete, nevešajte hlavu. Sila je práve v tých rozdieloch.

Majte krásny deň!

Knihomoľská láska

Máte svoju obľúbenú knihu?

Táto otázka je už také klišé. Opakuje sa v každom rozhovore. A podobne ako mnohí iní ľudia aj ja na ňu viem pohotovo odpovedať. Ibaže...

Čo sa za tou otázkou skrýva v skutočnosti?

Obľúbená kniha podľa mňa neexistuje.

Jasné, máme svojich favoritov aj svojho víťaza, ale to podstatné je skryté hlboko pod vodou. Ako ľadovec, z ktorého vidíme (a chceme vidieť) len vrch.

Poďme si tento ľadovec odkryť.

A radšej sa pýtajme:

Ktoré knihy vám zmenili život?

. . .

Pamätám si to celkom presne - v to ráno mojich jedenástych narodenín mamka vošla do izby a položila mi na posteľ kôpku kníh. Poriadne hrubých kníh. A hoci som dovtedy čítala len tie útle detské knižky, úplne ma to nadchlo.

Atramentové srdce, Atramentová krv, Atramentová smrť

Čítala som ich so zatajeným dychom a ešte dlho potom som o nich premýšľala. Tuším niekedy v tom okamihu sa zo mňa stal knihomoľ. Chcela som ďalšiu a ďalšiu, až kníh bola plná polica...

Ale nezmenili mi život len v tomto zmysle.

Na konci trilógie mi bolo strašne ľúto, že musím svet opustiť. A Cornelia Funke s tým určite počítala. Do poslednej knihy vpísala jedno posolstvo, taký odkaz, ktorý som si vzala k srdcu... že svojho vlastného hrdinu môže mať každý.

Každý.

A až toto mi zmenilo život. Začala som písať. Podvedome vytvárať vlastný svet a vlastné zápletky, aj keď všetky postavy boli spočiatku ploché...

Na toho právoplatného hrdinu som si musela počkať.

A že sa teda aj čakať oplatilo :)

Týmto mu vzdávam hold a chcem ho poprosiť o odpustenie. Za posledný týždeň som snáď vo všetkom zlyhala. Viem. Mrzí ma to. Kiežby som to zvládla napraviť. Kiežby.

Ďalšou knihou, ktorá sa mi nezmazateľne vryla do srdca, bola Triaška od Maggie Stiefvater. Dodnes si pamätám, ako som ju obchádzala v kníhkupectve. Držala som ju v ruke aspoň trikrát! A vždy som si vzala inú. Vždy, vždy, vždy. Až jedného dňa nebolo na výber nič lepšie a ja som sa odhodlala...

Začala som ju čítať v aute. Pamätám si to mäkké hrejivé slnko, ktoré mi dopadalo na kolená. Pamätám si kapitolu, v ktorej Sam sedí za pultom kníhkupectva, pozoruje Grace a premýšľa, že ju osloví... ale neurobí to. Z nejakého dôvodu som sa cítila podobne. Z nejakého dôvodu som to videla pred sebou. A vrátila som sa do kníhkupectva aj po zvyšné dve knihy (áno, opäť je to trilógia).

V priebehu rokov som tú knihu prečítala mnohokrát. Obľúbené pasáže rada čítam aj dnes a myslím, že na svete nie je kniha, ktorú by som milovala viac (a pri ktorej by som mala zakaždým v očiach slzy), a aj keď nie je akčná a nie je to to klasické temné fantasy, ako vidíme v dnešnej dobe, pre mňa sa stala jedinou definíciou dokonalosti.

Sam & Grace

Ešte vám o nich porozprávam neskôr, sľubujem.

Ale vráťme sa teraz do súčasnosti.

Nie je to tak dávno, čo sa mi do rúk dostala kniha, ktorá zmenila môj život tretí raz.

Náhradní kluk od Kasie West. Na pohľad taká oddychovka, ale o Kasie vám už snáď nemusím hovoriť. Ona vyčaruje hlboký príbeh aj z mála. A popri sledovaní osudov jej zarážajúco skutočných postáv sa budete ešte aj baviť. Kráľovsky baviť!

A ako táto kniha (a vlastne aj iné knihy od Kasie) ovplyvnila moje písanie, som už zmienila tu.

Záverom:

Obľúbené knihy máme z rôznych dôvodov. Možno sme si ich najviac užili. Možno nám toho najviac dali do života. A možno nás zvládli zmeniť úplne celých. Tak či tak, jedno je isté - knihy majú moc. Veľmi veľkú. Nebráňme sa jej a nesnažme sa ju zneužiť. Dovoľme im len to, aby z nás spravili lepších ľudí.

Najlepších.

To vám prajem.

Majte sa krásne!

Písanie je drina

Rovnováha.

To je veľmi pekné slovo.

Túžime po rovnováhe medzi prácou a voľným časom. Medzi priateľmi a rodinou. Medzi sebou a ostatnými. Chceli by sme nájsť rovnováhu všade a vo všetkom, a mať ju v živote. Ideálne nastálo.

Ibaže...

Nie je to ľahké.

A ako je to s písaním?

V poslednej dobe si všímam hlavne dva typy spisovateľov:

Prvý typ - je marketingový expert. Vie, čo ľudia chcú, a vie im to dať. Vie napísať bestseller. Vie si spraviť reklamu. Vie a robí to. Možno s láskou? A možno pre peniaze? To nik nevie, ale písanie je preňho čosi ako práca alebo zvyk. Robí to, lebo to chce robiť. Robí to, lebo chce dať čitateľom ďalšiu knihu. Robí to, lebo mu to ide a lebo v tom vidí svoju budúcnosť.
Píše knihu, aby ju vydal.
A vie, že ju vydá...
Nedávno som čítala jeden článok, kde istá spisovateľka radila, ako napísať knihu. Napísať knihu. Slovo po slove. Nič viac. Ako si vypestovať zvyk, ako ju dopísať, ako ju vylepšovať.
Ale...
Neradila, ako si to písanie užiť.
Neradila, ako sa zamilovať do postáv.
Neradila, ako prijať svet z príbehu za svoj vlastný a ako v ňom žiť.
Takže tie jej rady boli trochu nanič, nemyslíte? Knihu predsa dopíše každý s trochou disciplíny a talentu.

Druhý typ - píše pre radosť. Píše, lebo musí. Píše tak ako dýcha. Píše a... je mu úprimne jedno, či tá kniha vyjde a či si nájde čitateľov. Píše a píše a píše... a možno tú knihu dopíše a možno nie. Možno bude mať dvesto strán a možno tristo. Možno sa v nej udeje to a možno tamto. A možno sa to ľuďom ani nebude páčiť. Ale potešenie z písania je to najkrajšie, čo človek môže mať. A tak píše.
Problém je, že v živote každej knihy nastane okamih, keď spisovateľa prestane baviť. Keď na ňu nemá náladu a keď mu skrátka tento príbeh už nevyhovuje, tak by sa chcel pohnúť inam. A ak to spraví, možno mu to bude ľúto...
Možno.
Každá kniha si zaslúži koniec.
A každý spisovateľ potrebuje disciplínu. Keby sme písali len vo voľnom čase, asi by veľa kníh nevzniklo. Keby sme písali len v dokonalých podmienkach, asi by žiadna kapitola nebola dopísaná. A keby sme písali len pre radosť, možno by všetky pasáže boli rovnaké.

Tak čo keby sme medzi oboma typmi našli rovnováhu?

Napríklad takto:

1. Disciplína: Píšte každý deň. Je jedno, či dvesto slov, tristo alebo tisíc. Nemusíte ani písať doslova. Píšte v hlave. Predstavujte si scény z príbehu, ktoré ešte neboli zvečnené na papieri. Prežite pocity postáv, zapamätajte si ich výroky. Píšte na notebooku alebo v hlave, no hlavne píšte! Lebo ak príbeh odložíte na dlhší čas, on prestane dýchať...

2. Láska: Mnoho ľudí káže o tom, ako máme milovať svoju prácu. Ale dá sa milovať samotný proces písania? Tuším som raz videla citát: Je peklo písať a je peklo nepísať. Jediným tolerovaným stavom je mať už napísané. A to je pravda, vážení.
Písanie vás bude privádzať do zúfalstva.
A nepísanie vás doň uvrhne tiež.
No keď sa zamilujete do svojich postáv a svojím príbehom budete skutočne žiť, všetky kapitoly - všetky tie kúsky skladačky - vás budú tešiť už len samotným vývinom! To VY sa musíte tešiť na pokračovanie, nie vaši čitatelia. To VY musíte držať palce hlavným hrdinom. To VY musíte byť prekvapení zvratom v deji. To VY musíte príbeh milovať.
Tak veľmi, akoby šlo o váš vlastný život.
Len v takom prípade to má zmysel.

3. Práca: Bohužiaľ, život spisovateľa nie je len o písaní a o láske k príbehu. Občas musíme aj opravovať. Veľa opravovať. Pohrať sa s vetami. Nahradiť to alebo tamto slovo vhodným synonymom. Posnažiť sa, aby to pekne znelo a aby sa to čítalo ľahko. Napraviť pár nejasností alebo niečo úplne vymazať. A takto je to v poriadku.
Možno po sebe neradi čítate alebo vás nebaví opravovanie textov.
Ani ja to nemám rada.
Ba nie... NENÁVIDÍM TO!
Ale bez toho to nejde.
Robte to kvôli sebe, aby ste si o pár rokov svoju vlastnú knihu nemuseli čítať s prižmúrenými očami.

4. Snívanie: Predstavujte si svoju knihu vydanú a pokojne jej urobte miesto na poličke, ale nikdy nedopusťte, aby sa to stalo vaším jediným cieľom. Tá kniha totiž musí mať cenu aj bez fyzickej podoby. Dopíšte ju kvôli sebe. A snažte sa ju vydať kvôli sebe. Nikdy nie kvôli sláve, peniazom alebo čitateľom. Robte to. Ale robte to s láskou.

Táto fotografia zobrazuje klasickú výbavičku na opravovanie textov - vytlačený príbeh, perá v dvoch farbách, notes na poznámky, USB kľúč s elektronickou verziou a praktickú prenosku, aby ste si text so sebou pohodlne nosili všade možne.

Disciplína, LÁSKA, práca, snívanie...

O tom to je. Aspoň u mňa.

Majte krásny deň, vážení!

Patent na šťastie

Stavím sa, že o ľuďoch s patentom na šťastie ste už počuli. Zvyčajne píšu knihy a články na blog alebo robia prednášky na školách...
Skrývajú sa za motivačnými frázami...
Tvária sa, že majú presný návod na to, ako byť v živote šťastný a čo pre to treba robiť...

Ak ste o nich už počuli, veríte im?

Ha...

Možno niekedy, však? Možno aj vám dobre padne nejaký ten motivačný citát v správnej chvíli. Možno si aj vy radi prečítate niečo pozitívne. Možno máte radi silné príbehy, silné posolstvá...
Možno, možno, možno.

Ale pomôže to?

Na chvíľu.

Len na chvíľu.

A vo výsledku si pripadáte ako ešte väčší zúfalec, pretože vám to nefunguje. Na vás tie stupídne rady nezaberajú. Vy nedokážete dobyť svet, ako to spravilo xy ľudí pred vami. Vy sa nedokážete zbaviť depresie, vy si neviete prinavrátiť chuť do jedla, vy si nevystačíte s ponúkanou pozornosťou, vám sa deň čo deň nedarí udržať ten poondiaty úsmev.

Tak kde je chyba?

Vo vás?

V nich?

Vo svete?

A možno ani tam, ani tam. Možno je to celé len podvod. Možno je to ako s tými populárnymi knihami o chudnutí, ktoré vraj zaručene fungujú a majú mnoho živých dôkazov. A potom sa opäť len tí ľudia, ktorým to nevyšlo, cítia zle, namiesto toho, aby si uvedomili, že patent na tieto veci nikto nemá.

Nikto. Nemá. Patent. Na ŠŤASTIE.

Vraví sa, že je všetko len v hlave. A možno aj je. Možno v tej vašej aj v tej mojej. Možno si každý musí nájsť vlastnú cestu a možno ju aj niekto nikdy nenájde. Ale tak je to v poriadku.

Viete...

Šťastie je taká primitívna ľudská potreba.

Chceme byť šťastní - a ideálne nonstop - a ak to nejde, sme sami zo seba nešťastní.

Stíhate?

Sme nešťastní z toho, že nevieme byť šťastní. A to je zaujímavý paradox. Stále hľadáme niečo viac. Nejaký nový koníček, nejakých nových ľudí, nejaký nový citát, nejakú trápnu motivačnú knihu. Zdá sa nám, že si musíme pomôcť zvonka.

Ibaže tak to nefunguje.

Šťastie je tu. Vo mne. V tebe. Šťastie je vrtenie chvosta. Šťastie je napnutá vôdzka. Šťastie je psí štekot. Alebo azda pohľad na svet medzi konskými ušami? Pre každého je šťastím niečo iné. Možno prsty naháňajúce sa po klávesnici notebooku? Možno stretnutie príbehových postáv? Možno jazda z kopca na bicykli?

Je vo mne. Je v tebe. Je v nás.

Máme ho tu. Aj keď si občas myslíme, že sme ho stratili.

Pretože byť šťastný stále je nemožné a neuskutočniteľné, a vôbec by sme sa o to nemali snažiť. Dovoliť si smútok je fajn. Dovoliť si slzy je fajn. Dovoliť si pohŕdanie motivačnými frázami je fajn. Vykúpať sa v sebaľútosti je fajn a v pohode.

A keď si uvedomíme, že naše pocity nie sú chyba - rozhodne nie naša chyba - možno konečne dovolíme vyjsť slnku.

A hoci to nebude dnes ani zajtra...

Jedného dňa to príde určite.

Takže záverom:

Buďme šťastní, smutní, frustrovaní, plní energie alebo zničení. Buďme láskaví alebo nahnevaní, buďme opatrní alebo bezhlaví, buďme blázniví alebo pokojní, buďme milovaní alebo osamelí, buďme vďační alebo ukrivdení. Buďme čímkoľvek naše srdce chce byť.

Ale hlavne...

Dovoľme si CÍTIŤ!

Čokoľvek to má byť, ber to, keď to príde. A potom to rovnako ľahko nechaj ísť. Pretože naše srdce nevie a nechce byť šťastné stále. Na to má v repertoári až priveľkú škálu pocitov.

Vítaj a miluj ich všetky.

MiniRecenzia: Prvý a posledný

Silvia Demovičová vie, čo robí. O tom sme sa už presvedčili v jej predošlých knihách: Leto s Alexandrom a Dievča iného chlapca. Dnes pridávam recenziu na záverečnú časť trilógie.

Názov: Prvý a posledný

Autor: Silvia Demovičová

Počet strán: 369

Anotácia:

V treťom dieli sa dozviete ďalšie osudy vašich obľúbených hrdinov. Keď si už Táňa s Alexom myslia, že ich láska prekonala všetky prekážky, prihodia sa ďalšie udalosti, ktoré im dajú poriadne zabrať. Táňu čaká maturita, navyše jej mama stratí prácu a starká sa ocitne v nemocnici. Ani Alex to nemá ľahké, musí sa sústrediť na náročné štúdium medicíny, pričom aj u nich doma sa veci poriadne skomplikujú. Táňa sa zo všetkých síl snaží dobre obstáť na prijímačkách, aby sa dostala na univerzitu v Žiline, kde študuje Alex a oni mohli tráviť viac času spolu. A do toho sa zrazu objaví Tánin vlastný otec, ktorý ani netuší, že má dcéru a jej život sa poriadne zamotá.

Čo som od knihy čakala?

1) Cukor. Nie ten presladený, lacne napísaný cukor, ale Cukor s veľkým C! Tým, ktorí ma poznajú, asi nemusím toto slovo objasňovať. A pre ostatných: Cukor je najdôležitejšia zložka každého príbehu. Sú to tie scény, pri ktorých sa usmievate. Tie scény, pri ktorých sa rozplývate. Tie scény, ktoré vo vás zanechávajú dobrý pocit. A tie Silvia Demovičová naozaj dokáže vystihnúť.
2) Známe postavy, medzi ktorými sa budem cítiť ako doma. Poznáte to - keď je všetko totálne nanič, otvoríte novú knihu a čítate. A čítate a čítate, až kým sa reálny svet nestratí a neocitnete sa v príbehu. A ak je vám známy a postavy sú vašimi priateľmi už pekných pár desiatok či stoviek strán, je to veľké plus, verte mi :)

A čo som dostala?

1) Výborne napísaný príbeh!

Úprimne milujem ten štýl písania, pri ktorom nič nemusíte čítať dvakrát. Pri ktorom všetko chápete, dej pekne plynie a nič vás v čítaní nebrzdí. Niet totiž krajšieho pocitu pre čitateľa, než keď sa medzi stránkami knihy dokáže stratiť a zabudnúť.

2) Primerane napätú zápletku, pri ktorej som Michalovi držala palce.

Od začiatku knihy som všetko strašne prežívala. Ale fakt strašne. Či už to bola krádež v obchode, pri ktorej mi srdce tĺklo snáď rovnako rýchlo ako Táni, alebo prvá scéna s Michalom, ktorý sa mi prekvapivo ľahko dostal pod kožu... Tie pocity ma celkom pohltili a knihu nešlo odložiť, hoci som sa veľakrát snažila nechať si pár strán "na neskôr" (= až budem to rozptýlenie potrebovať).

3) Lásku, lásku a zase lásku presne podľa môjho gusta :3

Celú knihu som prečítala za zavretými dverami. Inak to nešlo. Ten prihlúply úsmev by som nevedela nikomu vysvetliť. (Boli predsa takí zlatí!!!) Takže čítanie na verejnosti absolútne nemožné :D

4) Nostalgiu spojenú s ukončením strednej školy.

Možno mám strednú už za sebou, ale s Táňou som si to prežila ešte raz. Neviem, či je to fajn... v žiadnom prípade si nechcem zopakovať maturitu, ale v knihe aj tá mala svoje čaro.

A na záver...

"Bude to také už stále?"

Začudovane na mňa pozrie.

"Aké?"

"Ako na hojdačke. Hore-dolu, hore-dolu. Smutné, veselé, šťastné, utrápené, boľavé, trpkosladké, krásne."

Myslím, že tento úryvok to celé vystihol.

V živote nás stretnú krásne veci. Šťastné chvíle. Nezabudnuteľné zážitky. Skvelí ľudia. Ale keby sa tie krásne veci neprepletali s ťažkými a boľavými, malo by to tú istú cenu? Občas sú totiž tie trpkosladké veci krajšie. Intenzívnejšie. Vzbudia vo vás viac pocitov a viac myšlienok. Budete za ne viac vďační...

A to isté platí aj pre túto knihu.

Možno nie je dokonale šťastná, ale niečo z tých slov vo vás ostane.

Knižku kúpite napríklad na Martinuse alebo na stránke vydavateľstva Verbarium :)

Majte krásny deň!

Prečo píšem?

Ahoj svet!

Už pár dní premýšľam nad novým článkom. Ležalo mi v hlave viacero nápadov a až dnes mi došlo, čo majú spoločné - písanie a mňa. No nie je to zarážajúce? :D

Takže vás čaká ďalší článok o písaní.

O mojom písaní.

Užite si ho ;)

Tri piliere mojej tvorby:

1. Radosť

Ľudia píšu z mnohých dôvodov. Možno sa chcú len vypísať zo zlých spomienok, zmätených pocitov či škaredých skúseností. Možno chcú niečo odovzdať ďalej. Možno len chcú niečo vyjadriť. Možno majú čo povedať. Možno to povedať musia...

Nie je to môj prípad.

Vždy mám veľa rečí, ale nemám pocit, že by boli ktovieako dôležité.

A keď dôjde na písanie, tak to je úplne o inom.

Píšem pre radosť. Znie vám to ako klišé? Mne nie, lebo viem, čo sa za tým skrýva. Viem. Dívam sa na všetky tie šťastné rodinky, smejúce sa deti a na ľudí, ktorí stále čosi podnikajú. Dívam sa na ich instagramové úsmevy. Dívam sa a premýšľam, prečo v mojom živote nič také nie je. Prečo tak pramálo chodím na výlety, prečo sa mi nechce spoznávať neznáme, prečo nemám okolo seba plno kamarátov...

Prečo, prečo, prečo.

Mám pocit, že moja radosť je celkom iná. Taká ticha, taká nedocenená a taká neviditeľná v mnohých prípadoch. Mám pocit, že jej nikto nerozumie a že je najväčšia, keď som sama. Celkom sama. A chcem tú radosť pretaviť do slov. Chcem si ju pamätať.

Vezmite si to tak...

Ak má niekto veľkú rodinu a trebárs miluje cestovanie, ostane mu kopec fotografií. Kopec cenných spomienok, čo môže dávať ďalej. A občas mu stačí len mať okolo seba svojich blízkych, aby si tú radosť sprítomnil a pripomenul.

Mne po tej tichej, osamotenej radosti neostane celkom nič.

A tak píšem.

Aby moja radosť nevyšla navnivoč. A aby som sa o ňu mohla podeliť.

Milujem písanie. Slová sú môj kyslík.

Chcem vám ho dať :)

Včera som si navyše čítala rozhovor s jednou nemenovanou spisovateľkou, ktorý mi pripomenul slová mojej učiteľky zo strednej. Tá sa ma raz pri vyberaní vysokých škôl spýtala, či nechcem na pár rokov odložiť písanie a najprv niečo zažiť.

Zažiť.

Zavrtela som hlavou a pokladala to za uzavreté, no v mysli mi bežalo, že ja predsa NIEČO ZAŽÍVAM! Každá kapitola je jeden dielik môjho životného príbehu a nevidím dôvod, prečo by mal byť oproti klasickým spomienkam menejcenný.


2. Veľkoleposť

Určite ste už všetci čítali veľkolepú knihu. Knihu, ktorá vás presahuje. Ktorú sa neodvážite kritizovať. Ktorú možno ani celkom nepochopíte a pýtate sa sami seba: Ako to ten autor robí? Jednoducho knihu, z ktorej vyžaruje rešpekt a na ktorú nedáte dopustiť.
Či už to bolo fantasy s prepracovanou mapou na začiatku...
Historická romanca s neuveriteľne presnými údajmi...
Srdcervúca vojnová dráma...
Alebo mrazivý triler...
Jedno majú spoločné - cítite sa po prečítaní ohúrení, uchvátení a... maličkí.
Nehorázne maličkí.
Tiež som také čítala a musím priznať, že niečo na tých knihách je. Len sa mi nepáčil ten pocit po nich. Nemali by nám knihy prinášať niečo lepšie než sám život?
A potom...
Potom som spoznala Kasie West! Ak ste o nej ešte nepočuli, všetky jej knihy odporúčam. Ona fakt vie, čo robí! Jej knihy sú na pohľad jednoduchými, sladkými oddychovkami pre dievčatá. Ale potom sa začítate a chytia vás za srdce. Tak jemne. Nenásilne. Čítajú sa úžasne hladko a napriek tomu nesú posolstvo vpísané medzi riadkami.
Odkedy som spoznala Kasie, nesnažím sa napísať knihu, ktorá zmení svet. Nesnažím sa napísať niečo, čo ľudí uchváti a ohúri. Chcem byť proste svoja. Spontánna. Milá. Vtipná. Jednoduchá. Úprimná. Vkladám do príbehov svoje pocity a názory, ale nikomu ich nevnucujem. Nehrám sa na veľké myšlienky. Nečakám, že ma niekto bude citovať.
Chcem ľudí len trochu potešiť, trochu rozosmiať, trochu odviesť preč od ťaživých myšlienok z reality, a ukázať im krajšie miesto. Miesto, kde smú byť čímkoľvek. Kde im niekto rozumie. A kde budú vždy vítaní :)


3. Pocity

Opakujem to stále a asi to ešte párkrát zopakujem - ak do knihy nedáte svoje srdce, nemá to cenu. Vidieť to na dnešných dielach... mnohé sú štylisticky aj obsahovo skvelé, autori všetko zvládajú na jednotku, no čosi tomu chýba. Taká malá iskrička. Tlkot srdca za stránkami. Ten sa nedá utkať z talentu a pekných slov. To musíte jednoducho cítiť.
Nedávno som čítala jednu knihu, na ktorej bolo veľmi vidieť, že autorka s písaním ešte v podstate začína. Nebola perfektná. Pri čítaní som si veľakrát hovorila, že to snáď nemyslí vážne! Ale potom prišla jedna pasáž... a ja som nevedela odtrhnúť pohľad zo stránky.
Nie, ani tá pasáž nebola napísaná perfektne.
Ale bola napísaná od srdca.
Bolo to vidieť.
Nepodceňujte to. Pocity sú pre mňa tou najpodstatnejšou súčasťou príbehu a v mojich knihách ich nájdete neúrekom. Všetky sú moje. Všetky sú krásne...
Dávajte do slov svoje srdce aj vy :)

Majte krásny deň!